Bolo „päť minút pred dvanástou“, keď som siahala na olympijský rekord v zdolávaní vzdialeností, vybavovaní potvrdení s pridruženým míňaním ešte stále našich fajnových koruniek. Posledná inštancia - odoslanie pošty cez celú republiku mi hlavy bôľ nevyvolávalo. Prečo aj, veď mám sľúbené doručenie do dvadsiatich štyroch hodín.
Stačí si iba priplatiť.
Stalo sa.
Prešiel týždeň, prešli dva, na tretí sa stále nič nedialo, už sa mi aj otlaky z prekážkového behu zahojili a moja obálka ešte stále nenašla svoj cieľ.Za tri týždne by som ju veru osobne priniesla aj peši.
Prvé, čo ma napadlo, bolo vziať na zodpovednosť poštového holuba. Aby som to mala z fundovaných úst, zašla som si rovno za takým, ktorý ma svoje vlastné bidlo.
Vyvrátila som svoje rozbúrené vnútro a čakala pochopenie.
Druhý omyl.
Namiesto toho som sa dozvedela, že som si prvú triedu mala pozichrovať podacím lístkom.
Ak teda idem na vec logicky, vychádza mi z toho poučenie, že obyčajná prvá trieda sa môže bežne stratiť za ktorýmkoľvek rohom.
Na vine som si sama.
Poslala som list bez podacieho lístka preto, aby si môj syn ako príjemca nemusel brať v zamestnaní dovolenku kvôli prevzatiu.
Lenže ja dievka drzá a neuspokojená, rozhodla som sa podať reklamáciu v dobrej viere, že sa aspoň dozviem, kde je mojej zásielke koniec.
Tretí omyl.
O dva týždne mi prišlo oficiálne stanovisko.
Na základe reklamácie, ktorou bolo reklamované nedodanie poštovej zásielky, listu 1. triedy mi oznámili, že pátranie bolo neúspešné a že mi ako odosielateľovi nepatrí náhrada škody za nedodanie, stratu, odcudzenie, zničenie ani poškodenie.
Na základe uvedeného je vraj reklamácia neopodstatnená.
Povedané jednoduchou rečou – zásielky prvej triedy sa smú bežne strácať.
Ešteže sa mi ospravedlnili za vzniknuté nepríjemnosti a poďakovali za porozumenie.
A ako to dopadne?
Ktohovie...
Možno sa raz moji vnuci budú pretŕčať v televízii s kurióznou zásielkou, ktorá sa vráti po päťdesiatich rokoch s pečiatkou: “Adresát nezastihnutý“.
