Postarať sa o starého človeka nezvládne každý a nie je to hanba

Ide o príbeh jednej dcéry, akých sú na svete tisíce a rôzne uhly pohľadov na opatrovanie starého, chorého a detinského rodiča. Teraz sa nevyjadrujem pejoratívne, iba vyzdvihujem fakt, ktorý so sebou, okrem fyzických a psychických obmedzení, prináša pridaná hodnota vysokého veku - starecká demencia. 
Každému je jasné, že keď človek vstúpi do pokročilého veku, žiadna vzdialenosť nie je dostatočne veľká, aby sme pred ním ušli alebo sa schovali. Príde bez zaklopania a ak nás nevydesí, tak minimálne prekvapí. Kozmetické úpravy a nadštandardná údržba schránky nezastavia proces, prebiehajúci pod povrchom. Ak jeseň života prežívajú manželia vo dvojici, je to dokonalé a vzťah sa posúva na vyšší level. Prichádza na slová: „...v dobrom aj v zlom, kým nás smrť nerozdelí“. Lenže takto vychutnávať zrelý vek je vzácnosťou. Obyčajne naňho ostáva jeden z manželov po odchode druhého úplne sám.
Histórii môžeme iba závidieť aspekt rodinnej súdržnosti, keď všetci ostávali žiť aj pracovať na vlastnom grunte a na starých rodičov medzi povinnosťami vždy niekto dozrel, nakŕmil ich, porozprával sa s nimi. Znárodnenie majetkov, nová doba a pokrok prvýkrát vyhnal mladé generácie pracovať a študovať za hranice chotára. Posledné desaťročia sa úplne prekonali. Nepomer medzi nárastom životných nákladov a príjmami, zvýšenie hranice dôchodkového veku, neustále legislatívne pokusy rozmetali príbuzných a znemožnili zaručiť ľuďom dôstojnú starobu. 
Situácia v našej rodine je iba jedným z mnohých príkladov.
Po otcovej predčasnej smrti ostala mama päťdesiatročnou vdovou. Od toho okamihu sa s diagnózami roztrhlo vrece. Sme štyria súrodenci a všetci sme boli onoho času vo veku, keď sme do základných škôl vyprevádzali vlastné ratolesti. Porevolučný chaos zmietal pracovnými príležitosťami a naša generácia si v neistote hľadala svoje miesto. Spoločne s deťmi rástli aj náklady na ich školy, stravu, oblečenie, pribúdali vždy nové, nevídané poplatky. Ak nepracovali obaja manželia, nebolo možné potiahnuť celú domácnosť. Úplné zúfalstvo sa dostavilo po rozvode, príčiny ktorého nebolo v tej dobe ťažké hľadať. Pri všetkých povinnostiach, obavách a strachu z budúcnosti sme si ani nevšimli, ako mama zostarla. Kým sa bola schopná o seba ako-tak postarať, stačili pravidelné návštevy a časté telefonáty. Keď to s jej zdravím začalo ísť z kopca a pridala sa mozgová príhoda, vchodové dvere sa zatvorili a telefóny zmĺkli. Ostali sme na to so sestrou samé.
Nikto nás nepripravil na to, čo sa bude diať a ako treba zaobchádzať s ležiacim rodičom. Nikto sa neopýtal, ako zvládneme pracovať, starať sa o svoje deti, z ktorých sa medzitým stali študenti, ale neprestali potrebovať našu pomoc, koľko času nám ostane na spánok. Ak v takejto situácii čakáte uznanie príbuzenstva a okolia či vďaku od postihnutého rodiča, zabudnite na to. Dostane sa vám iba nadávok, preklínania, podozrievania a kriku. 
V tom období sme začali prechádzať niekoľkými fázami. 
Prvou bolo odmietanie. Zrazu sme zistili, že náš osobný život skončil. Žiadne návštevy, cestovanie, stretnutia, iba opatrovanie, varenie, upratovanie, plienkovanie, kúpanie, podávanie liekov. Hľadali sme možnosti, ako zabezpečiť mame odbornú starostlivosť a bojovali sme s výčitkami svedomia.
Ďalšou fázou bola zlosť. Od vyčerpania sme sa správali podráždene a zničili už aj tak vratké vzťahy s ostatnými súrodencami. Hnevali sme sa na okolie, ktorému sa zdalo, že pre mamu robíme málo a to čo robíme je našou povinnosťou, preto sa nemáme právo sťažovať. 
Po nej nastúpila fáza rezignácie. Fungovali sme na úkor vlastnej rodiny a rodičovských vzťahov. Zistili sme, že je zbytočné upratovať tak často, že peniaze sa dajú ušetriť na kaderníčke, oblečení, dokonca aj na strave, lebo často nebolo času sa ani najesť. Naše deti sa medzitým osamostatňovali a domácnosti osireli. Sestra bola v situácii, kedy sa jej manžel zdržiaval viac v zahraničí, aby potiahol rodinné účty a ja som zasa nemala čas ani pomyslenie na to, aby som preklenula psychickú aj fyzickú vzdialenosť, ktorá ma delila od manžela a nebadane vytvorila obrovskú priepasť. 
Momentálne sa obe nachádzame vo fáze prijatia. Navzájom sme si so sestrou oporou a uvedomili sme si, že toto je teraz náš život. Mamin zdravotný stav sa o niečo zlepšil, postavila sa na nohy, podávaním inzulínu sa jej vyjasnila myseľ. Požiadali sme mesto o pridelenie opatrovateľky, ktorú platíme z jej penzie. Uľavilo sa nám. Sme vďačné za to, že si mama prejde sama po byte, oblečie sa, dokáže sa sama najesť, umyť a zapnúť televízor. Ubudlo nám povinností, máme trocha času pre seba, ale nevieme čo s ním. Prerušili sa väzby, ktoré sa v našom veku už len veľmi ťažko obnovujú a toto nevyrieši žiadny zákon. Nikto a nič nás nepripraví na situácie, v ktorých sa ocitneme. Môžeme iba za pochodu improvizovať. Toto je skutočný život, nie štatistiky, texty učebnice alebo návrhy zákonov.