Verejná mienka, alebo čo na to povedia susedia

 Azda na vidieku, a vidiekom mám na mysli všetko, čo začína za hranicami veľkomesta, je tento problém vypuklejší a oveľa viac sa podieľa na správaní a rozhodovaní ľudí.
 Stáva sa, že si rodina za posledné peniaze dá vymeniť okná, lebo ich už má každý okrem nej. Iná zasa prinúti jedinú dcéru podať si prihlášku na vysokú školu, lebo dnes už bez vysokoškolského vzdelania nič neznamenáš a pritom nevidí to, že z nej mohla byť kreatívna a vyhľadávaná krajčírka, ktorá s láskou robí prácu, čo ju skutočne baví. Za inými dverami sa pravidelne ozýva krik a plač týranej ženy, ktorá na druhý deň všetko popiera, pretože: "rozviesť sa? kdeže! čo by na to povedala rodina a susedia?".
 Toto sú len podoby jednej fiktívnej obytnej jednotky, ktorá by mohla kľudne byť tá naša.
A to som nezačala na tému vplyvu masmediálnej mašinérie v postavení hovorcu tzv. verejnej mienky, ktorá nám "radí" čo, koľko a kde máme nakupovať; koho a prečo máme voliť; s kým sa máme kamarátiť ; komu a prečo veriť; ktorá inštitúcia sa nám má (nadobro) postarať o naše úspory; kde a ako sa dnes najlepšie býva; čo nám má chutiť a je pre náš organizmus zaručene zdravé; ale hlavne, čo je v našom záujme a je pre nás to najlepšie.
 Dobre mienené rady bez záruky.
Myslím si, že kto má ruky na volante tohoto kombajnu na ľudské mozgy, má v rukách neobmedzenú a nekontrolovateľnú moc.
V tej chvíli mi frázy o ľudskej slobode, slobodnom rozhodovaní a ľudských právach prídu na smiech až je to na zaplakanie. 
 Sme také malé marionety, ktoré hrajú svoje divadlo obecenstvu, čo im tlieska. Ale vo svojej vážnosti sú iba na smiech.