Postavy sa náhlia a každá z nich žiari inou farbou. Privriem oči a pozorujem ten
nekonečný farebný balet, odtiene, ktoré sa miešajú, prelínajú, priťahujú navzájom, alebo okamžite vzďaľujú ak niektorá neladí.
Sú tie, čo pokojne a bez očakávania plynú. Iné zas agresívne vystreľujú svoje farebné šípy a s bezbrehou dravosťou stávajú sa súčasťou farebného spektra, ktoré svojou drzou prítomnosťou ovplyvnia.
Hra farieb nemá konca.
Z nepovšimnutej šedej sa z nevysvetliteľných príčin stáva prekrásna purpurová. Ružová znenazdajky sčernie a ako pochmúrny mrak odchádza do ponurej samoty. Nič na tom nedokáže zmeniť ani úžas okolitej pestrosti a ani vodopád farieb, ktoré sa na ňu valia ako spasitelia zo slnečnej gule.
Odoláva náporom farebného naliehania a zanechávajúc za sebou ponurú stopu premrhaného času mení sa na čiernu dieru.
Cítim, že ma zahaľuje plášť farebného fluida. Nie je iba môj vlastný, mieša farebný šalát z farieb, ochotných podeliť sa o radosť, pýchu, bezmocnosť, odtienky farebnej lásky.
Z otvorených úst vychádzajú trblietavé prúdy hladkajúcich aj zraňujúcich farebných girlánd v presvedčení, že ich údelom je rozplynúť sa. Omyl. Iba sa vyparia a v inom skupenstve blúdia a hľadajú vhodne farebného hostiteľa, aby umocnili svoju silu.
Pozor na príživnícke tiene, beda bledučkým bezmocným , čo sa neubránia násiliu tmy.
Zavriem oči oslepená farebnou špirálou, točí sa mi hlava. S rukami pred sebou hľadám ozvenu farebnej hudby a hlavou mi víria dúhové myšlienky.
Ktovie načo nám je toľko farieb, ktovie aké posolstvo je v nich ukryté.
Dnes bol znova nádherný deň, majster nešetril farbami a štetcom poláskal ochotné duše s nápisom – Otvorené.
