Nepohodlná učebná pomôcka, slúžiaca na to, aby som pochopila skutočný rozmer dobra a lásky. Presnejšie, ak je dobro vyjadrené láskou, jej opakom nie je zlo, ale strach.
V hlave mi rezonuje mnohokrát opakovaný výraz, taký obľúbený v dnešných časoch, že na svete preberá vládu zlo. Myslím, že to iba strach v ľuďoch zmocnel. Dávame mu príliš veľa priestoru. Dokonca sme si vymysleli náboženstvá denne nám prízvukujúce, že sme sa narodili v hriechu, aby sme sami seba mohli presviedčať o vlastnom zle.
Pamätám si, keď som ako dieťa odmietala myšlienku, že ten malý, voňavý, plačúci uzlík, čo v okolí vyvolal príval nehy a lásky, prišiel medzi nás s ťažkým hriechom.
Okamžite, len čo dieťa začne vnímať začneme mu vnucovať vlastné predstavy o svete. Učíme ho, čo si má myslieť a nie ako má myslieť. Môžme však učiť čo sami nevieme? A tak mu rozprávame to, čo sme počuli od druhých, vydávané za vlastné myšlienky, len aby sme vyzerali múdro. Už sa ani nesnažíme skúmať ako to v skutočnosti je, nepoznávame vlastnú pravdu, lebo ju ešte musíme sami hľadať. Toto je náš dedičný hriech.
Ľudské vzťahy nám poskytujú príležitosť realizovať najkrajšiu myšlienku vlastného ja. Ľudské vzťahy sú sklamaním, keď ich považujeme za príležitosť realizovať predstavu, ktorú o nás majú iní. Väčšina ľudí je spokojná so svetom, v ktorom sú uznávané rozdiely a nie podobnosti, a v ktorom sa nezhody riešia vojnami. Väčšina ľudí definuje zlo ako niečo iného, než sú oni.
Mali by sme sa vrátiť k duchovnosti a zabudnúť na náboženstvá, lebo potláčaný strach vedie k vytváraniu deformovaných morálnych hodnôt v spoločenstve, ktorého sme súčasťou. V spoločenstve, ktoré takmer glorifikuje násilie, zatiaľ čo skrýva a zosmiešňuje tie najkrajšie prejavy ľudskej lásky.
Zbavme sa toho bodliaka skôr, než si naňho začneme zvykať a naučíme sa s ním žiť.
