Väčšina z nás už dávno neverí na zázraky, to nám nebráni ponoriť sa do prechodného zatemnenia mysle. Počasie farby šedej, aká prevláda v týchto dňoch je na to ideálne.
Sú medzi nami také, ktoré zaplaví slastný pocit pri predstave vlastnej postavy, hodnej ľahkosti lesnej víly, ako prekrásnymi vlasmi hladí hruď neodolateľného princa, obklopená zhmotnenou láskou s vôňou erotiky.
Iné zasa snívajú o bezstarostnom odovzdávaní sa a nepominuteľnej príťažlivosti, odolávajúcej času a konkurencii.
Viem, že je nemálo tých, ktoré by aspoň na okamih neváhali okúsiť chuť ženskej pokožky, okrem tej vlastnej, ktorú už rokmi poznajú v každej situácii.
Koľko z nás sa aspoň raz nevidelo v predstavách s výherným tiketom v rukách a vidinou jednoduchého života, keď stačí iba ukázať prstom...
Predstava šatníka, praskajúceho pod ťarchou dokonale ladených modelov na rôzne príležitosti sa často nasťahuje do filmu, premietaného so železnou pravidelnosťou v akomkoľvek ročnom období.
A čo tak úloha obľúbenej šéfky vo významnej a prosperujúcej firme, dobre známej a vyhľadávanej v každej spoločnosti.
Tak nie.
Nám ostatným zatiaľ celkom postačí dúfať, že sa nám pred dôležitým pracovným pohovorom neurobí na pančuchách očko; že naše čerstvo umyté okná nenavštívia letiace vtáky; že nám raz po zaplatení mesačných účtov zvýši na nový kúsok spodného prádla; že na všetkých školách zrušia prázdniny, samozrejme okrem tej, na ktorej práve učíme; že nám čižmy vydržia ešte aspoň jednu sezónu; že sa k nám nedovalí príbuzenstvo práve v dobe opakovaných migrén; že sa po minúte na prúžku ukáže zase modrý krúžok a nie červený.
Že v tom striedaní farebnej a šedej sa vo dverách objaví muž, ktorého meno visí na dverách spoločného bytu a záhadným hlasom povie: "Poklad, zabezpečil som víkend iba pre nás dvoch."
