Bolo obdobie v mojom živote, kedy som prechádzala veľkým trápením.
Nevedela som si dať rady, zmietala som sa vo víre apatie a hystérie, vzdávala som sa tlaku, nevládala som ho znášať. Vtedy som vyplakala všetky slzy, pridelené jednému ľudskému životu, dotkla som sa jedného z vrcholov ľudských bolestí. Ticho som kričala do celého sveta , hľadala oporu u tých, ktorí tu mali byť pre mňa, no namiesto pochopenia sa na mňa valili údery zo všetkých strán.
Trpela som ako zviera a premáhať sa, aby som predstúpila pred svoje deti ma stálo nadľudské sily.
Vtedy som sa utešovala želaním, aby aj tí, ktorí sa mi otočili chrbtom, raz pocítili podobné muky a obruč utrpenia bez konca.
Zvíjaná neistotou, smútkom a sklamaním želala som to isté aj svojim blízkym.
Bola som taká hlúpa, že som netušila, akú silu môžu mať takto úprimne vyslovené túžby, vyslovené presne podľa vzorca, vlastného nám, ľuďom.
Prišiel čas a oni sa začínajú plniť, deje sa všetko ako podľa môjho scénara a ja sa iba bezmocne prizerám.
Už netúžim po tom, aby niekto ďalší trpel, tak veľmi by som chcela pomôcť, urobiť niečo, čo by zvrátilo udalosti a presmerovalo všetko do predchádzajúcich koľají...
Nedá sa, sú veci, ktoré nie je v mojich silách zmeniť, už sa raz stali.
Nedá sa, ale napriek tomu chcem tu byť pre tých, ktorí tu vtedy neboli. Hladiť ich, fúkať boľačky, cítiť ich bolesť ako za trest, že som im ju kedysi priala.
Nastaviť plece a vydychovať úprimné slová, že ich mám rada, len som na to zabudla.
"Proste a dostanete..."
Cítim sa zle, znova prežívam svoje vlastné peklo a znova pociťujem rovnakú bezmocnosť.
A znova ticho kričím do celého sveta: "Odpustite mi, prosím,toto som nechcela!"
