Chladný vietor a ľadové kvapky im vôbec neprekážali, zjavne sa dobre bavili na scénkach, čo sa odohrávali pred ich zrakom.
Miesto odpočinku sa pomaly premieňalo na lunapark. Sviečky rôznych druhov a veľkostí svojími plameňmi osvetľovali tváre prítomných v šedom sychravom súmraku, svetlo sa odrážalo od pohojdávajúcich postáv a prenikalo do mrazivej prázdnoty.
"Pozri, tamto je môj syn. Len sa mi to zdá, alebo naozaj tak zostárol za ostatný rok?"
Vietor unášal plamene a podchvíľou zhasla tu jedna, tu ďalšia na opačnej strane. Deti sa k nej so štebotom ponáhľali, komu sa skôr podarí vdýchnuť jej život.
"Moje vnúčence, poklady..."
Už-už chcel na ne zavolať, potom sa zháčil a uvedomil si absurdnosť situácie.
"Aha, moje dievčatá so svojími deťmi. Ako vyrástli !"
Ľahúčkou rukou mieril k tvári...
Kým sa šikovné ženské ruky pustili do úpravy kvetín vo váze, rozbehla sa všeobecná, čulá rozprava. Rodinné puto bolo citeľné z každého gesta aj výrazu tváre.
Pozeral na nich zaľúbene z diaľky, pozoroval ako sa k sebe majú a keby mal možnosť pocítiť pýchu, kľudne by po nej siahol.
Pomaly sa začali poberať po jednom - po dvoch na cestu domov, ešte úsmevom prešli nežne po tvári, čo ich kedysi túlila a s rukami vo vačku, s vyhrnutými goliermi klopkavo schádzali po ošumelých schodoch.
Konečne osirelo toto mĺkve miesto.
Priblížil sa ku kameňu, preplnenému kvetmi a blikajúcimi sviečkami. Zastavil sa a nebadane prečítal na ňom svoje meno a dva dátumy, prezrel svoju podobizeň. Okrajom plášťa s ľahkosťou motýlieho krídla pohladil vázu s kvetmi a sviečky s dymiacimi knôtmi odprevadili malé svetielko do diaľky.
