Vždy sme tam boli a nič na tom nezmení ani naša budúcnosť.
Iba niekto, kto v plášti osudu zatriasol hodinami, posunul zrnká bližšie k sebe, pevnou rukou nakreslil ich dráhu a zabával sa na tom, čo sa stane, keď na seba narazia.
Mohli sme do seba vraziť a veľkou silou byť odhodení na opačné strany.
My sme sa rozhodli padať vedľa seba a naša existencia sa spojila na rovnakej ceste rovnakou rýchlosťou.
Viem, niekedy sa naše zrnká od seba trocha vzdialia, sú chvíle, keď jedno trocha popobehne a nevníma, že sa to druhé stráca medzi ostatnými a nevládze samo preraziť hustú prekážku ponáhľajúcich sa zrniečok. Sú okamihy, keď sa jedno rúti práve opačným smerom a to je dobre, lebo by sa možno nikdy viac nestretli.
Aká je pravdepodobnosť spoločnej cesty? Veľká. Sme stále súčasťou tohoto mechanizmu, ktorý neviditeľná ruka donekonečna obracia opačným smerom.
Keď sa nám zdá, že sme dole a posledné zrnko prepadá k svojmu vyjadreniu, odrazu všetko iba začína. Skoro by si počul radostný šelest náhlenia, podobajúci sa šepotaniu životodárnej krvi v riečišti.
Naša spoločná púť už desaťkrát prezrela hviezdu zo všetkých strán a my plynieme v prúde života, pri každom obrátení presýpacích hodín, vieme o sebe viac a viac zabúdame, nevyslovujeme túžby nahlas, lebo slová nie sú potrebné.
Otvárame novú dekádu, nie dekadentnú, deklaratívnu. Všetko je možné ak vieš, že si výnimočný a si súčasťou veľkého zázraku.
Aj keď sa zdá, že tú dráhu vieme opakovať so zatvorenými očami, nikdy sa nenasýtime pohľadu na farebné divadlo príbehov. Plynieme svorne, vedľa nás a s nami tí, čo okresávajú, formujú naše bytie, odstraňujú úlomky a menia ich na hviezdny prach.
Dvadsiaty prvý november je iba okamih v kolobehu vesmíru, výnimočný pre dve zrnká piesku v presýpacích hodinách.
Podaj mi ruku, nech sa rozšíri teplo vyhlbujúce nezmazateľnú stopu, čo tu po nás navždy ostane.
