Ak je to naozaj tak, potom nie je o nič múdrejší ani skúsenejší, iba šikovnejší, pretože si dokázal spomenúť na viac skutočností ako ostatní.
Skúšam sa na to pozrieť zo všetkých strán a napadajú ma pozoruhodné myšlienky.
Každý z nás sa do pozemského života narodí s tak dokonalým softvérom, aký si nevieme ani predstaviť. Háčik je v tom, že ho nevieme ovládať. Vtelením sa do nášho obmedzeného hardvéru strácame prístupové heslo a márne sa ho snažíme znova objaviť.
Učíme sa narábať s klávesnicou a ukladáme si do obrovskej pamäte to, čo tam už dávno leží neodhalené.
Postupne zapĺňame nekonečnú kapacitu nášho notebooku , ale stále to je iba tušenie. Pýtame sa, hľadáme odpovede, prehľadávame programy v ponuke a zakaždým sa zbavujeme získaných vírusov. Podvedome cítime, že sme blízko, len ten správny kľúč nie a nie nájsť.
Náš dokonalý počítač ostáva stále nevyužitý, pretože sme slobodu vymenili za pamäť a bojujeme s amnéziou.
Občas sa medzi nami objaví niekto, kto tvrdí, že našiel svoje heslo. A my sa hneď delíme na skupiny. Tých, čo neveria; tých, čo veria a závidia, ale aj takých, ktorí sa múdro pokúšajú ísť jeho cestou.
Odkrývame v sebe nekonečné možnosti a prichádzame na to, že vypnutím počítača program nezaniká, iba čaká, že ho naša vôľa reštartuje a monitor sa opäť rozsvieti a poskytne nám tie správne údaje.
Sme si vedomí toho, že sa slobodne môžeme kedykoľvek napojiť na centrálny počítač, ktorý už za nás dávno vyriešil to, čo sme my nevedomky nazvali problémom.
