Ktovie ako bude vyzerať v mojej dlani, možno mi splní želania ako zlatá rybka. Počúvam so zatajeným dychom, ovoniavam pomedzi prsty s očakávaním nostalgických spomienok. Je taký hebký, že mu moje dotyky môžu ublížiť. Vložím zovretú ruku do vrecka, aby nebodaj nevykĺzol, ďalšia šanca nebude. Zvedavosť prehlbuje pokušenie na sekundu povoliť zovretie a presvedčiť sa, či sa mu niečo nestalo.
Päsť vo výške očí pomaly uvolňujem a sústredene striehnem na najmenší pohyb. Sklamaná roztvorím prsty dokorán a nechápavo sa obzerám. Stavila by som sa, že som ho mala, že mi patril, že som ho ovládla. Ako je to možné?
Hľadám odpoveď v zrkadle, v kalendároch, v tvárach detí, v napadaných listoch stromov, na fotkách, v známychneznámych pohľadoch.
Je preč.
Iba prekĺzol okolo tváriac sa, že je iba môj a škodoradostne sa navždy vzdiaľuje, aby ten istý žartík vyviedol na niekom úplne inom, na všetkých, ktorí v neho uverili.
Asi by som ich mala varovať. Zastaviť a vyrozprávať ako sa veci majú.
Radšej nie. Neuverili by mi. Roztvárajú dlane a snažia sa ho chytiť, istí si výsledkom. Ešte by ma vysmiali.
A možno vôbec neexistuje...
