Skúšam to znova a znova, tak veľmi sa snažím.
V ušiach mi znejú slová, ktoré som predtým nechcela počuť a teraz si ich nechcem pripustiť. Slová, s ktorými ešte budem mať veľa práce.
Ale teraz nie, teraz ich odložím.
Hrám o čas, hrám o tvoj život.
Vrazil si svojej samote do ruky nôž, rozopol košeľu a nastavil hruď.
Tá nevyspytateľná prostitútka si ho kľudne vzala a bodla, znova a znova.
Človek, ktorého smiech aj teraz počujem vo svojej hlave prehral boj so samotou.
A my sme si to nevšimli.
Pohrúžení do svojho vlastného dôležitého dosahovania cieľa sme si neuvedomili, že zaostávaš, nedržíš krok, potrebuješ pomoc.
Poodhadzovali sme všetko, čo nám bolo na obtiaž, čo nás ťahalo späť, čo by nás zdržiavalo. Aj teba...?
(Vyšetrovateľ povedal, že sporák bol v poriadku, to len komín si poriadne upchal handrami. Pre istotu.)
Sľúbil si, že ma raz vezmeš k moru.
Nedočkavo klikám na kláves – nová hra – skúšam to znova a opäť.
Chcela by som si sadnúť na balvan a ponoriť nohy do mora s pohárom perlivého v ruke.
Pripiť na zdravie človeku, ktorý je originálny, jedinečný.
Povedať, že aj keď sa nevidíme denne, existujeme a môžeme sa na seba navzájom spoľahnúť. Že všetky chmáry raz rozoženie vietor a znova zasvieti slnko do našich dní samoty, do našich duší.
Že niet na tomto svete ničoho, čo by stálo za predčasný odchod, lebo každý výsledok sa dá zvrátiť aj v posledných okamihoch.
Nová hra.
Nefunguje to.
Nuž zapálim aspoň sviečku do okna, nech jej plameň zasvieti na cestu, na ktorej si pozhášal všetky lampy a vykročil do tmy sám.
Najvyšší raz povedal: “Ak sa tu nájde čo i len jeden spravodlivý, bude to znamenať záchranu pred zatratením.“
Už chápem, čo tým myslel.
Ak existuje iba jeden človek, ktorému ostaneš navždy v srdci, tvoja duša je naveky zachránená.
Neskoro, ale predsa posielam za tebou slová – na mňa sa môžeš spoľahnúť.
