S práškom nostalgie na nose si z dverí prezerám rozhádzanú posteľ; kvapky kávy vyliatej na obruse; rozsypané omrvinky na kuchynskej doske; zdvihnutú záchodovú dosku a v kúpelni spúšť po tvojom rannom sprchovaní.
S páchnucími ohorkami z popolníka vysypem aj smútok a do najbližšieho návratu sa obklopím pohodou a radosťou. Radosťou z opakovania okamihov, keď jin zapadne v jangu tak samozrejme ako po výdychu následuje nádych a po odlive príliv. Vtedy, keď s nekonečnou vďačnosťou zabúdam na to, ako sa dni bez teba vlečú a aké sú nekonečné noci v prázdnej spálni.
Myslím iba na jemné chvenie pri solar plexe, ktoré premieňa kolená na puding až do okamžiku, keď sa vzduch naplní tvojou prítomnosťou. Keď zatváram do skrine pani samotu, zatiaľ čo nás východ slnka prepletá svojími lúčmi a spája do jedného celku.
Upravím posteľ, vymením obrus na stole, upracem kuchynskú linku, spustím dosku na záchode a odstránim stopy pohromy v kúpelni. Vypustím zo skrine priateľku samotu, ktorá mi bude načas robiť spoločnosť a pripomínať mi, že už viac netreba hľadať. Berie ma do náručia a učí vážiť si to, čo som v tebe našla. Bez nej by som nepochopila a nevedela porovnať rozdiel medzi svetlom a tmou.
Kým ešte cítim na perách chuť a vôňu tvojho bozku, napadne ma, že ak by som sa mala ešte raz zaľúbiť, bolo by to znova do teba.
Posielam ti správu ako modlitbu:
" Ďakujem za to, že si.Šťastnú cestu!"
