Kedysi ich jednotu dopľňala ďalšia osôbka, mamička, ale odvtedy, čo sa vydala na cestu za svetlom zúžil sa ich svet, ale neochudobnel.
Stála som poprvýkrát v jeho prítomnosti, obzeral si ma nevinnými a nechápavými očami, akoby ma vyzliekal z tela, toho zbytočného obalu.
Akoby to, čo ho skutočne v tej chvíli zaujímalo bola farba mojej duše.
Stála som tam v rozpakoch a nevydala zo seba hláska. Ešte som nechápala, čím som ho dokázala zaujať natoľko, že opustil brány svojho raja a stal sa nachvíľu súčasťou môjho sveta.
Placho sa usmial a opäť ušiel do svojej oázy pokoja, otvoril vrecko a vyrozprával svojmu druhovi čo práve zažil.
Pozorovala som jeho blažený kľud s presvedčením, že dostal do daru vesmírny pokoj a ten neopúšťa ani za cenu smieť nachvíľu nahliadnuť do našej reality, ktorá mu za to ani trocha nestojí.
Stráži si svoj neskazený svet, svet bez zloby, nenávisti a zrady.
Nikoho doň nevpustí.
Svet s označením- dobro, ktorý dostal ktovie či za trest, alebo za odmenu.
Zatiaľ čo sa ja zamýšľam kam sa podeje so svojim neviditeľným mužíčkom keď sa poberie aj jeho staručký otec, jeho nič netrápi. Takéto otázky do jeho sveta nepatria.
Alebo mu to už dávno prezradil jeho anjel vo vrecku košele.
