Ako to už býva, myšlienky blúdia vo všetkých dimenziách, iba tej, čo ich práve potrebuje sa usilovne vyhýbajú. Nech to má aspoň nejaký zmysel, zablúdim v pamäti do doby pred dvoma rokmi a vybavujem si okolnosti a pocity, ktoré tomuto šialenstvu predchádzali…
…v druhom manželstve- na diaľku, s dvoma polodospelými ratolesťami, ktoré majú vlastné potreby a osobnosti.
Jedného dňa sa dostavil zvláštny pocit, ktorý zareve vždy v prelomových okamihoch. Asi som sa začala cítiť nevyužitá, alebo to bola ozvena rokov a ja som zatúžila znova ochutnať mladosť, ocitla som sa na pošte s obálkou adresovanou univerzite a rozhodla pre budúcnosť prekladateľky. No dobre, dobre, zatiaľ aspoň pre blízku budúcnosť v úlohe študentky.
Dietky sa zachovali ohromne dospelo, odobrili rozhodnutie a sľúbili mi pomoc so všetkými prácami v domácnosti. Len nech to mamka dotiahne ďaleko. Ozýva sa v nich hrdosť, alebo si to iba namýšľam?
Ešte tam nie som, možno ani prijímačky nespravím. Vyšlo to.
A tak sa u nás namiesto ženských časopisov začala objavovať pohodená cudzojazyčná literatúra a slovníky tučné ako krava.
A som zas myšlienkami späť v prítomnosti. Čo to tu vlastne robím? Červík pochybností ma začal statočne nahlodávať a začína na mojich najslabších miestach.
Nemá šancu, teraz nie.
Tuším, že prídu ešte omnoho ťažšie chvíle, keď budem mať chuť všetko pochovať a vrátiť sa k “normálnemu” životu.
Tuhý boj so silným protivníkom.
Neurobím to.
Kľudný život nie je pre mňa, nemôžem sklamať svojich potomkov a všetkým, ktorí mi veria. Ale čo je najhlavnejšie, žiadnu vodu na mlyn škodoradostným neprajníkom.
No nebolo by to úžasné držať v ruke diplom a zamávať ním dvom dospelým potomkom?
Osvedčený presvedčovací prostriedok proti lenivosti a zrade vlastnou vôľou.
Pomalým pohybom zalievam odporný ginkočaj a s letmým úsmevom posúvam mačku z klasickej literatúry na učebnicu syntaxe, na tú mám ešte týždeň času navyše.
