Prikry všetky zrkadlá a ja sľubujem, že neprezradím, koľko vrások a strieborných
vlasov pribudlo, kým si chytal vietor. Vypusť zo svojho väzenia malého nezbedníka,
ktorý ťa vezme za ruku a ukáže ti všetko, čo v tesnej koži dospeláka nechceš vidieť.
Nehovor, že si na to už starý, ešte tomu naozaj začneš veriť a dáš odpratať do mora
všetok piesok.
Ja viem, že by si sa znova rád zahrabal pod opadané lístie a potajomky mi ukazoval
cestu, kde ťa mám hľadať.
Neodháňaj od seba sopliaka, ešte si sa od neho nestihol naučiť všetko to, čo dospelí
zvyknú tajiť.
Rozbité kolená ťa už dávno nebolia, tak čo spravíš so všetkými tými náplasťami, čo
ti ešte ostali? Prasknutú dušu nimi nezalepíš. Má vypadané mliečne zuby a ešte stále
nemutuje. Tak prečo sa tak ponáhľaš? Vráť sa! Nevládze za tebou utekať, plače a
prosí okoloidúcich, aby jej pomohli nájsť- teba.
Nevšimol si si, že posledný takýto úlet ťa stál skoro pamäť? Bez duše akoby si sa
obliekol do masky na maškarný ples. Si to ty a nie si. Veď len počkaj, o polnoci aj tak
musíš masku odložiť. Rýchlo rozmýšľaj, čo pod ňou nájdeš, keď hodiny začnú
odbíjať. Ani kvôli tebe neurobia výnimku, tú si môžeš udeliť len ty sám.
Si pripravený? Teraz odkry zrkadlo a povedz, čo vidíš.
Ja zatiaľ navozím piesok a budem tu na teba čakať. Mám pre teba dva dôvody,
prečo vziať do ruky lopatku. Neváhaj, aby ti ho vietor všetok znova nerozfúkal.
Som pripravená na poslednú chvíľu vysypať ho z presýpacích hodín. Bude to úžasné,
zastavíme čas, postavíme náš hrad z piesku a vyslovíme slová, ktoré dávno
prikryl prach.
Tak poď, kým sme tu ešte nie je neskoro.
