Zlomený si zúfal iba krátko, neľutoval sa, povaha mu to nedovolila.
Pustil sa do hľadania zamestnania. Ak si niekto myslí, že za socializmu bolo zaručené právo na prácu, veľmi sa mýli.
Vyučeného "pána" čašníka vítali s otvorenou náručou.
Len čo za sebou zatvoril dvere personálneho oddelenia, vkĺzli tam dva ľudské tiene, začali klásť otázky a dávali dobre mienené odporúčania pre nádejného zamestnávateľa.
Cesta bola zarúbaná.
Dobre teda.
Skúšal to na menej odborných pracoviskách.
Beznádej sa vracala s obrovskou nástojčivosťou.
Trvalo to celé roky. Nádenníčina priniesla toľko, aby sa dalo prežiť.
Na tiene si spomínam ako dieťa.
Neskoro večer som začula búchanie, za dverami stáli oni...
Otec sa poobliekal, pobozkal na čelo, vysvetlil, že musí odísť robiť tlmočníka cudzincom, ktorí havarovali, a nevie, kedy sa vráti. Našťastie sa vždy vrátil, ale niekoľko dní s ním nebolo reči.
Aj som sa ho pýtala, kde sa tu berie toľko cudzincov a prečo sa nenaučia poriadne šoférovať.
"Dopravné nehody" nachvíľu ustali, aby sa objavili v omnoho údernejšej podobe.
Tiene začali naliehať, aby otec začal pracovať pre nich.
Pane na nebi!
Po tých zverstvách sa opovážili prísť s takouto odpornosťou...
Sľubovali dobrú prácu, bývanie, dovolenky v zahraničí, dobré školy pre deti a pokoj na celý zvyšok života.
Drahý môj ocko!
Nikdy sme sa za hranice nedostali, ani na vysokú.
Tuším, čo im asi odpovedal...
Po dlhom čase sa dostal k svojmu remeslu. Pán vrchný miloval svoju prácu.
Najviac však nočné služby v bare, (vtedy tam ešte hrala živá kapela a stoly obsluhovali čašníci) zvlášť koniec služby, keď nad ránom objednával taxíky a nakladal do nich spitých komunistických pohlavárov.
Politike rozumel ako málokto v našom okolí a nikdy viac sa nebál povedať svoj názor.
Čo horšie sa mohlo ešte stať?
Disident?
Nie, nebol disidentom.
Bol to človek, ktorý mal svoje ideály a prišiel o ne tým najbolestnejším spôsobom.
