Pamätám si, že ma to odmalička ťahalo k duchovným veciam. Cítila som, že prežívam udalosti, ktoré iní necítia. Keďže naše rodinné postavenie sotva dovoľovalo verejne sa prikloniť k akémukoľvek náboženstvu, do kolónky nekonečných školských dotazníkov som pre istotu vždy napísala: „nevyrovnaná“.
Keď nastal deň slobody a viera sa stala módou, ale nie životným štýlom, otvorili sa mi dokorán dvere hľadania odpovedí na moje nekonečné otázky.
Láska ma priviedla pred oltár s prísľubom –navždy. Možno z presvedčenia a možno tak trocha pre istotu, že čo Boh spojil človek nikdy nerozdelí.
Onedlho som pred ten istý oltár kráčala s maličkým uvrieskaným uzlíkom v náručí a po čase s druhým. Pre istotu.
Všetko mi pripadalo navždy. Ešte som netušila ako veľmi sa mýlim. A keď pohár pretekal, zúfalo a s dôverou som sa obracala tvárou znova pred oltár a čakala radu a rozhrešenie. Neprichádzala. Rozdelilo sa to, čo malo byť spojené naveky.
Opäť som sadala do lavice a čakala odpoveď na otázky. Odpoveď prišla v deň, keď som sa ako rodič mala vyspovedať pred prvým prijímaním svojho dieťaťa.
Boží služobník sa nadýchol a urobil definitívnu bodku za mojou náboženskou príslušnosťou: „Rodičov, ktorí sú rozvedení nevyspovedám a nedám rozhrešenie“.
Rozdelil po druhýkrát. Našťastie nezabil vo mne to, čo tam odmalička klíčilo.
Lásku.
Tá ma vedie po chodníčkoch odpovedí na dávno položené otázky. Prichádzajú v rôznych podobách, nečakane, sú nezameniteľné a sú adresované priamo mne. Už viac nechodia do schránky s nápisom – cirkev. Dostávam ich nesprostredkovane. Postavili ma na nohy a dali toľko sily, lásky a úsmevov, že ich mám na rozdávanie.
