Celý ďalší deň na prežitie spolu, celý na dýchanie spolu a na spoločnú výmenu názorov.
Kým zas neodídem a neostane po mne načas prázdne miesto, ktoré s úspechom zaplňujeme spoločnými snami, nádejou a túžbami.
Cestujeme za pracovnými povinnosťami, ale bavíme sa, akoby neexistovalo nič príjemnejšie a vzrušujúcejšie okolo nás, vychutnávame si spoločné chvíle a dotykmi sa uisťujeme, že to všetko nie je len sen.
Sme spolu, sme jedno, rozprávame bez slov, ponárame sa do vzájomného tepla a jemného chvenia.
Za oknom prebiehajú diaľničné míľniky a krajina sa mení, kúpe pod lúčmi júlového slnka.
Zbadáme ho na poslednú chvíľu a je nám obom jasné, čo sa bude diať.
Niet východiska, ani cesty späť.
Nemôžeš urobiť nič viac.
Rinčanie skla a ohlušujúci škripot železa sa miesi s hudbou z prehrávača, keď si hľadíme do očí, možno naposledy a odrazu je všetko také pochopiteľné, všetko, čo nebolo dopovedané, všetko, čo sme spolu chceli prežiť.
Otváram ústa, z ktorých nevychádza žiadny zvuk. Iba to príšerne rinčanie naokolo a potom ticho a tma.
To je všetko?
Veď som ti ešte postýkrát nestihla povedať ako veľmi ťa milujem!
Pomaly otváram oči a cez červenú clonu pozorujem ako sa plazíš z toho pekla von.
Žiješ.
Keď ma vrtuľník odváža nevedno kam a mne sa chce zavrieť oči a viac nemyslieť, napadne ma, že sme dostali druhú šancu.
Tak na mňa počkaj, keď sa vrátim, poviem ti viac.
