Dvadsiatykrát ťa vystískam a stanem na špičky, aby som ťa pobozkala na čelo, lebo ty mi to schválne neuľahčíš. Nahádžeš v rýchlosti veci do batoha a vyrazíš osláviť s tou, ktorá preberá moje miesto v tvojom srdci. Ostatné božteky už nechám na ňu. Ešte na schodoch sa ťa opýtam kedy sa vrátiš a čo dobré ti mám pripraviť pod zub a zatvorím za tebou dvere. Vrátim sa pod paplón a s privretými očami zablúdim o tých dvadsať rokov späť...
Znova cítim bábätkovskú vôňu, zmes detského potu, mydla a mliečka. Počuje v duchu mľaskanie večne hladnej pusinky, veľkej ako vráta vtedy, keď sa dožaduje dokonalej pozornosti. Ešte raz sa mi zatrasú ruky pri spomienke ako ťa poprvýkrát beriem do náručia, moje dieťa. Život, ktorý tu je vďaka mne. S nehou si ťa pritískam k sebe a ty to cítiš.
To nadšenie ma prešlo po týždni, keď som si ťa priniesla domov a viac si mi nedovolil odlúčiť sa od teba. Malý tyran. A keď som už v štyridsaťstupňových horúčkach nevládala vstať ani ťa prebaliť, prichádzala mi na um kacírska myšlienka, či mi to bolo treba. Vzdať sa slobody a upísať sa nikdy nekončiacim povinnostiam. Celá som sa triasla, slzy mi stekali a miešali sa s tvojími, ktoré si ronil zakaždým, keď bolo narušené tvoje pohodlie.
Hanbím sa za tú myšlienku a po tom, čo sa o pár dní malo stať som sa viac neopovažila na podobné veci ani len pomyslieť.
Mal si dva týždne a boli sme sami doma. Pomaly som si začínala privykať na režim (ty ešte dlho nie), prebaliť, nakŕmiť, odgrgnúť, uspať a behom do kúpelne, kde už vyčkávala hromada plienok. Zazdalo sa mi, že ťa počujem plakať, ale odrazu plač utíchol a tak som mohla kľudne pokračovať a stíhať čo najviac úkonov. Iba ten zvláštny pocit, ktorý sa objavil s tvojim príchodom ma nenechával sústrediť sa na prácu a tak som všetko nechala a vybrala sa opáčiť, či je všetko ako má byť.
Keď som otvorila dvere do spálne, kde si spal, zbadala som údesný obraz, až mi išlo vytrhnúť srdce. V postieľke ležalo moje dieťa celé modré ako atrament a nedýchalo. Príliš silný nárek ťa pripravil o vzduch v pľúcach a viac nedovolil dýchať. Asi som zrevala ako zver, pretože o chvíľu pri mne stála suseda, chytila ťa za nohy, spustila dole hlavou a kmásala ťa dovtedy, kým si nezačal zasa revať. Poprvýkrát som sa tešila z tvojho plaču a znova sa nám miešali slzy do jednej bystrinky. Predstava, že by som mohla o teba prísť mi podlomila kolená a ja som kľačala pri postieľke aj keď ty si už dávno spal. Iba zo spánku si občas zalapal po dychu tak, ako to robia deti po dlhom usedavom plači. Pozerala som na teba a sľúbila ti v duchu, že ťa ochránim pred každým a všetkým, čo by ťa mohlo ohroziť aj keby ma to malo stáť vlastný život.
Keď sa večer vrátiš domov, opýtam sa ťa, či sa mi to darí. Vieš, robím, čo môžem, ale jedno nikdy nedokážem - ochrániť ťa pred tebou samým. Tak mi sľúb, že preberieš moju štafetu a ponesieš ju tak,ako som sa ja snažila celých dvadsať rokov. Netvrdím, že bolo všetko dokonalé. Sú veci, za ktoré sa aj dnes hanbím. Ale vždy, keď ťa nenápadne pozorujem, odpúšťam sama sebe a v duchu si želám, aby si vedel, že vás (spolu s tvojou sestrou) milujem viac ako čokoľvek na svete.
Pekný život, syn môj!
P.S.: A nie aby si mi po prečítaní povedal niečo také, ako :"Mamka, ty si taká zábavná!"
