Poprvýkrát sa naše cesty stretli v ranom detstve, keď sa moji rodičia rozhodli za nás, že prostredie, v ktorom žijeme je pre nás nevyhovujúce.
A tak sme putovali do mesta, malého, ale neznámeho.
Dnes som si istá, že sme to mali podstúpiť, aby sme sa spoznali.Nosil mi aktovku, delil sa s desiatou a nosil mi domov domáce úlohy, keď som ochorela. Dokonca si vydupal odklad rekreácie, aby mi mohol prísť blahoželať k narodeninám.
Od tohoto okamihu sa naše životné cesty v pravidelných intervaloch pretínajú s určitým zámerom, ktorý nám dopredu nie je známy, ale akoby bol už predurčený.
Okolnosti spôsobili, že sa naše cesty rozišli, aby sa znova stretli počas stredoškolských štúdií. Akoby vôbec neprešlo dlhých sedem rokov, okamžite sme nadviazali na vzťah, ktorý ostal za troma bodkami...
Samozrejme vzťah čisto priateľský.
Pravdupovediac, aj sme raz skúsili dohodnúť si schôdzku, takú poriadnu, so všetkým, čo k nej patrí. Dopadlo to tak, že sa na ňu ani jeden z nás nedostavil. Čo na to povedať- neboli sme si určení ako životní partneri, ten vzťah ostal kdesi v úplne inej rovine. Nikdy sme sa ani len nepobozkali.
A tak sa naše kroky znova rozdelili. Obaja sme si založili rodiny, ale vo víre žitia sme podvedome vedeli, že kdesi existuje a chodí po zemi človek, ktorý tu je. Má určitú úlohu, poslanie a je kedykoľvek poruke.
Ten okamih prišiel.
Čas strát a nálezov, otázok a hľadania nás zaskočil, ale neprekvapil. Priviedol nás na rovnaké miesta a my, zrelí, pýtame sa a dotvárame obraz toho, čo sme ako nevedomé bytosti zatiaľ neodhalili. Blížime sa k polčasu života, hľadáme odpovede v rovnakých prameňoch, začíname tušiť, prečo sme sa mali spoznať.
Naši životní partneri vôbec nemusia žiarliť, pretože medzi nami nepreletí iskra žiadostivosti, tak ako sa to nestalo doposiaľ, kým sme si to bez výčitiek mohli dopriať.
Ivan je priateľ. Človek, ktorý počúva, čo hovorím bez emócií. Znalý mužskej psychiky poradí čoho sa mám vyvarovať, na čom trvať, aby som dosiahla to, po čom túžim.
Nevyhľadávame príležitosti na stretnutia, žijeme si svoje životy každý sám a držíme si navzájom palce.
Bežne sa stane, že beriem do rúk mĺkvy telefón, aby sa vzápätí ozvalo vyzváňanie a ja viem presne, kto volá.
Vždy, keď sa stretneme, dobíjame si navzájom batérie.
Mala som v živote šťastie a dostala som ho prideleného odmalička, aby sme si odovzdali informácie a vložili ich do mozaiky života.
