Začalo pršať, v hlave, v duši, na ulici.
Pozorujem zmoknutú dušu, prichádzaš ku mne po kvapkách, ako liek, ako jed, ako genetická špirála.
Už sa ťa nikdy nezbavím, prečo aj. Je mi tak dobre, si pokračovaním odpovedí na otázku, čo som raz napísala na kúsok kvetu a hodila do rieky.
Radíš mi ako otvoriť oči, aby čo najmenej boleli.
Pýtaš sa, či chcem vidieť pekné veci, alebo tie pravdivé. Vždy som si myslela, že pravda chodí odetá do večernej róby a celá sa nezameniteľne leskne obťažkaná ligotavými šperkami. Keď si mi prezradil poprvýkrát, že pravda nosí otrhané nohavice, chcela som ťa poslať preč. Smial si sa a vravel mi, že tvojim odchodom sa beh vesmíru nezmení, iba zhasne jedna hviezda, na ktorej by sa mohol zrodiť život.
Ak chceš poznať pravdu, musíš prísť o rozum, ostane ti iba duša a tá je k nej najbližšie.
Prší mi do myšlienok a pocitov, všade mláky, pýr, ktorý nikto nekosí, sama musím nájsť východ.
Prší a v každej kvapke je myšlienka, všetko bolo povedané, treba poskladať slová do súvislostí a pochopiť. Skúšam nastaviť tvár každej kvapke a počúvať, čo mi hovorí. Čím skôr pochopím, tým skôr prestane pršať a ty sa vrátiš...
