Samota sa škerí z každého kúta izieb, zatiaľ čo si decká začali užívať nezávislosť internátnu a manžel tú zahraničnú.
Akosi mi odrazu chýba hlasný rachot toho, čo nazývajú hudbou; naťahovanie sa o miesto pred monitorom počítača, či neúnavné otváranie chladničky a skriniek. Uvedomujem si, že spoločné dni bez odrátavania hodín do ich odchodov a príchodov sú nenávratne preč.
Pristihnem sa ako vyberám fotky zo zásuvky a striedavo sa premiestňujem rokmi, keď na tortách pribúdali sviečky. Napadá ma množstvo drobností, ktoré som si nestihla poriadne vychutnať; situácie, na ktoré sa dnes pozerám ináč; malé radosti ceny zlata ako je objatie detských rúk okolo pása.
Tak som sa vybrala do mesta, kde obaja študujú. Z neplánovaného stretnutia sa stalo príjemné popoludnie. Uvolnené výbuchy smiechu striedalo klopkanie príborov o taniere a sŕkanie studenej kofoly. Kým sme si zo seba navzájom uťahovali pozorovala som ich dospelácke tváre s drobnými jazvičkami, z nich každá má samostatný príbeh.
Posledné lúče jesenného slniečka nám hladkali chrbát, pomaly sme prechádzali preplneným námestím, plánovali spoločný víkendový deň a odovzdávali si ostatné pokyny a úsmevy. Na rohu postávala skupina detí a vyspevovala pesničky za sprievodu nástrojov. Pred nimi otvorený obal jedného z nich oslovoval peňaženky okoloidúcich. Dospelí zo skupiny rozdávali letáky a každému vysvetľovali, že toto sú deti Ježišovho srdca a v karaváne putujú, aby rozdávali ľuďom posolstvo v pesničkách. Na prvý pohľad utešené, ale vzápätí mi preblesklo mysľou, či by tým deťom nebolo lepšie v škole s rovesníkmi, s istotou detskej izby a teniskami, poznačenými od lopty, zatiaľ čo ich rodičia by pracovali pre ich budúcnosť.
Otázka, či je správne nechať deti takto zarábať na prežitie ma odprevádzala cestou na stanicu a ešte dlho neopúšťala, aj keď som sa už dávno pristihla ako sa usmievam nad myšlienkou, ža si z našich stretnutí zavedieme rodinný rituál, pokým čas znova nerozdelí naše cesty iným smerom.
Aj potom budeme vymýšľať ako s ním vybabrať, aby sme neprišli o tú vzájomnú blízkosť a pocit, že niekam a k niekomu patríme.
