...zaujala som osvedčenú polohu na meditovanie a písanie poznámok.
Pri vchodových dverách bolo počuť divné zvuky, zbystrila som pozornosť. Prisahala by som, že som ich zamkla hneď, ako sa decká vytratili za svojími "povinnosťami". Asi sa mi to iba zdalo.
Otvorila som notes a kým som prevrátila prázdnu stranu, stála pri mne a sledovala ma cez plece o čom budem písať. Tušila som, že sa to raz môže stať, napriek tomu som sa trocha preľakla.
"Neboj sa, chcela si pomoc a ja som bola nablízku," oznámila pokojne.
"Nemyslím, že by som žiadala o nejakú pomoc," odvetila som slabo presvedčivým hlasom.
"Žiadala, tvoja duša vykríkla tak hlasno, až ma to k tebe pritiahlo. Kým začneš písať novú kapitolu, vezmem ťa na krátku prechádzku tvojím neúnavným snažením."
"Nikam nejdem, je neskoro a nemám chuť sa znova obliekať a pripravovať."
"Zostaň tak, si dosť pripravená na to, aby si pochopila všetko, čo teraz uvidíš."
Viac sa na nič nepýtala, pobavene si prisadla ku mne na prázdnu stranu postele a spolu sme sa dívali pred seba na stenu bez obrazov. Tie sa tam začali postupne objavovať a nebolo treba vysvetlenia. Cesta mi pripadala nekonečne dlhá a predsa netrvala ani polovicu ľudského života.
Keď sme skončili putovanie otočila sa ku mne a vtedy som ju spoznala. Pozerala som do tváre sama sebe a opakovala tie isté slová.
"Všetko, na čo sa kedy opýtaš, je v tebe. Vždy bolo, iba ty si sa tam nešla pozrieť. Máš pred sebou veľký poklad, ale nevieš o tom, lebo ľudia neveria na poklady. Ak chcel Najvyšší niečo poriadne ukryť, položil to priamo pred teba."
Nadšene som sa obrátila na miesto, kde sedela s pokojnou samozrejmosťou, aby som poďakovala za túto univerzálnu odpoveď.
"Mami, s kým sa to rozprávaš?" ozvalo sa z predsiene a o chvíľu sa usmiata tvár zvedavo vtlačila medzi dvere.
"Mama, ale veď si tu celkom sama."
"Nie, zlato, nie som. Ani som nikdy nebola."
