S príchodom do školských lavíc som objavila existenciu detí so zvláštnou odovzdanosťou a smútkom v očiach. Do školy ich nepriviedla mama a namiesto desiatového vrecúška s maslovým chlebom a cibuľou vyberali z tašky neosobné šatôčky a lúpačky. Až teraz, po toľkých rokoch si uvedomujem, aký to bol pre mňa silný zážitok a dar.
Deti, ktoré boli presviedčané a presvedčené o tom, že určite urobili niečo zlé, keď sa ich vlastní rodičia vzdali a zabudli na ne. Prestali sa radovať a zabudli snívať, nikto im nevysvetľoval koľko je v nich krásy a aká je ich prítomnosť dôležitá. Nevedela som si predstaviť dieťa, ktoré si nemaľuje obrazy budúcnosti. Ja som ich mala na vagóny a žiadne pochybnosti o tom, že sa mi raz splnia.
Týmto okamihom sa z nás stali obrovskí kamaráti a on bol medzi nimi. Chorľavý, bledý, pri naháňaní nám nestíhal a jeho školská lavica bola väčšinu roka viac prázdna ako obsadená. Všetci sme ho ľutovali a nikto by s ním nemenil. Mal leukémiu.
Veľmi som túžila vidieť a počuť ich smiať sa a preniesť na nich trocha svojej odvahy snívať. V mojom albume chýbajú celé strany s rodinnými fotkami. Oni nemali vlastné a mne pripadalo také samozrejme podeliť sa s tými mojími. Tak ohromne sa im tešili, už menej moja mama, keď po čase zistila, o aké čiernobiele poklady som sa naveky pripravila.
Detstvo odmietalo dospelú logiku. Boli sme deti a boli sme veľkí, lebo nám nevadili prekážky a nebáli sme sa ťažkostí. Moje kroky čím ďalej, tým viac dobrovoľne smerovali po cestičke k detskému domovu, kde nedobrovoľne žili moji malí kamaráti.
V jeden sviatočný deň, hneď po štedrovečernej večeri som sa potichy vytratila z domu. Vedela som, že by ma naši za žiadnu cenu nepustili a ja som chcela byť s tými, ktorí ma túžobne očakávali pri zamrznutom okne a písali naň prstom odkazy. Potme, aby nás nikto neobjavil, sme sa rozprávali o všetkom a oni jeden po druhom začali rozbaľovať nesmelo svoje sny. Najkrajší dar, aký sme si mohli navzájom darovať aj prijať. Bol to čarovný večer a jeho čaru neubral ani výprask, čo na mňa čakal doma, keď som sa pred polnocou objavila a nechápala, prečo sú všetci takí mrzutí.
Napriek všetkému sme sa stále stretávali, trávili spolu pekné chvíle na lavičkách v parku pred ich "väzením" a opakovane odvážne utekali do svojich snov. Moja prvá láska s prvým bozkom mala adresu detský domov.
Dnes už si nespomínam ako sa všetci volali a v ktorom kúte sveta sa odvíja ich životný príbeh. Nechcem nikdy zabudnúť na svoje detstvo, nechcem ho opustiť. Bolo tu skôr ako môj dospelácky rozum a zaslúži si osobité miesto v mojom živote.
Zrazu predomnou stál so svojím splneným veľkým snom zdravý, dospelý a krásny muž a v zaparkovanom aute naňho čakala krásna, usmievavá rodinka.
