Prvý zvuk, ozývajúci sa v priestore zrodenia je plač.
To asi duša narieka nad stratou slobody. Vstupuje do väzenia s vysokou ohradou, na nej zákazy a príkazy, zákony a normy, zvyky a tradície až po hrob, pripravený, ako ináč, podľa pravidiel.
Keď sa nový plač rozlieha vesmírom, slzy zalievajú tváre tých, čo sú jeho súčasťou. Slzy strachu, slzy bolesti, slzy radosti a pýchy.
Možno toto je tá hranica medzi smiechom a plačom- život. Bezhraničná radosť z jeho zrodenia miešajúca sa do obáv z možného.
V prúde žitia prebieha zápas medzi dvoma súpermi s neistým výsledkom.
Nezriedka zatvrdne srdce, čo zabudlo na sebavyjadrenie; stráca výraz ľudskosti tvár, čo do rukáva kedysi potajme utierala slzu a necítila sa slabošsky.
Tvár, ktorej smiech sa miešal so zvukom sveta a piesňou vtáka, ktorého poslala na oblohu pohladiť slnko.
Smiech, ozdoba každého dňa, koruna radosti tak, ako slzy sú jej korením.
Smiech a plač, biely a čierny, noc a deň, svetlo a tma, sever a juh.
Čo je lepšie, krajšie, užitočnejšie? Čo si zaslúži viac našej pozornosti, čo viac obohatí nás, iných, svet?
Oba majú rovnaké miesto na našej dráhe životom, oba z nás robia to, čím sme, identifikujú nás vo vesmíre a pripomínajú našu podstatu.
Tak smejme sa a plačme, oslavujme zázrak, že sme.
