Takto sa začal jeden obyčajný letný deň, keď obvyklé očakávania majú prázdniny a nechávam sa unášať tým, čo prichádza.
Cez pootvorené okno začujem zúfalý nárek mačiatka, nahádžem na seba nejaké "handry" a utekám von, rozbehnúť záchrannú akciu. V húšťave kríkov zbadám zakliesnené telíčko a veľké oči na mňa prosebne hľadia. Rozumiem ti, drobec, odhŕňam holými rukami konáriky s ostňami a otváram väzenie dokorán. Ešte posledné mňauknutie, možno na rozlúčku a strakatý chvostík mizne za rohom.
Zazvoní telefón, rozrušený brat vydáva v sobotu dcéru a zbiera aj rozdáva posledné pokyny. Kým sa s ním rozprávam, pozorujem svoje doškrabané ruky. Budú vyzerať ohromne v slávnostných šatách a celej tej nádhere. Nuž čo. Prežijem to, veď sa nevydávam ja.
Vo dverách začujem hundranie mojej driečnej družičky, že sme zabudli na obutie k šatám. Obetujem kávičkovú siestu a vyrážame do rozpálených ulíc naivne dúfajúc, že niekto niekde vyrobil obuv, ktorá by sa jej hodila.
Poteším sa, keď pred sebou zbadám sedieť na lavičke známeho, ktorému som našla prácu v zahraničí. Asi je doma na dovolenke, pristavím sa a opáčim ako sa mu darí a či je spokojný. Nečakám na odpoveď, pretože si všimnem v jeho ovisnutých rukách papiere a v očiach slzy, pomaly sa prelievajúce ponad viečka a zaplavujúce líca. Podáva mi tie doklady, lekárske správy a o chvíľu už nevidím čítať ani ja. V ľudskom tele sa občas začnú diať čudné a nečakané veci. Objímam ho a nepresvedčivo sa snažím naviesť ho na pozitívne myšlienky. To krovie je veľmi husté a nedarí sa mi nájsť z neho cestu von aj keby som ochotne pristala na akékoľvek škrabance. Vystrašený sedí a čaká na chvíľu, keď naberie odvahu pustiť sa po ceste domov a oznámiť manželke, že ich život sa dnešným dňom obracia naruby. V hrdle mám navretú hrču, už poznám aká hrozná je bezmocnosť a tento deň mi to pripomína.
Taký obyčajný deň.
