Nebaví ma neustále hľadať to, čo odchádza so železnou neomylnosťou a vôbec nemá v úmysle sa vrátiť. Neverím na zázraky a naučila som sa s kľudom prijímať všetko, čo mi život ponúka na dlani. Kedysi som si vzala aj to, čo neponúkal a niekedy mi je z toho ťažko. To on, život, je najväčším zázrakom a nikdy ho dokonale nepochopím, čo by som neviem ako dlho žila.
Poznám ako vyzerá bolesť zo strát, to bodavé trápenie, pre ktoré večer nevládzem zaspať a bojím sa rána, pretože mi potvrdí, že to nie je iba sen. Keď chodím ako nepríčetná a premrhám dni zo života, pretože ho zabúdam žiť. Učím sa, že keď už vyschnú potoky sĺz objaví sa lúč a zažne svetlo v duši.
Už to viem, viem čo bude potom. Viem, aký bude môj život o trinásť rokov.
Vidím samu seba ako sa obšmietam okolo malinkého domčeka na samote, dokonca viem presne ako vyzerá a ako je zariadený. Na veľkom písacom stole v halokuchyni je neporiadok, samé slovníky a poznámky, odkazy a uprostred toho zmätku laptop so stránkami prekladu rozprávkovej knižky. Čakajú na ňu deti, ktoré ešte nezabudli ako šuchoce papier pri obracaní stránok a dôverne poznajú jemnú vôňu tlačiarenskej farby. Mám oblečené dlhé ľanové šaty, môj obľúbený odev a na hlave slamený klobúčik, chrániaci pred lúčami slnka. Z auta vystupuje vnučka a uteká vystískať starkú. Spoza domu jej vybehne naproti psík Alex a mačka Medea sa jej snaží ukázať svoje mačence. Ponúkam ju s čerstvo natrhanými jahodami, ešte je na nich trocha hliny a škrípe pod jej maličkými zúbkami. Postupne vystupujú všetci a rozliezajú sa po záhrade. Nalievam im chladenú domácu limonádu na stolíku pod košatým stromom a vypytujem sa , čo je nové v ich živote.
Som šťastná, mám svoj svet, svoje deti, vnúča(tá), prácu, čo milujem a našla som vesmírny pokoj, žijem v súlade s prírodou. Nič ma viac nevie nahnevať a ten pokoj prechádza na všetkých, ktorí sú mi nablízku.
