Iba malé dievčatko sedelo na schodoch do domu a zdanlivo sledovalo ako sa kocúr klbčí so svojim kamarátom Dunčom. Zatiaľ pohadzovalo hlávkou a čakalo na príchod posledného hosťa, ktorý sa ešte stále nedostavil. Netrpezlivo vyzeralo za roh domu dúfajúc, že sa konečne objaví tieň a bude jednoznačným prísľubom jeho prítomnosti.
Už sa presne nepamätá ako vyzeral, je to dávno, čo sa spolu naposledy rozprávali a on jej vysvetľoval, čo všetku tu na ňu čaká.
Silno zažmúrila oči, až sa jej v tej tmavotmavej hmle objavili hviezdičky, ale tá podobizeň sa nijakovsky nechcela zobraziť. Niečo vo vnútri jej hovorilo, že ak sa s ním dnes nestretne, po celý zvyšok života ho bude hľadať a spoznávať vo všetkom, čo bude mať jeho podobu.
Na poschodí v dome zaplakalo dieťa, maličký brat. Dnes je jeho deň, dnes sa všetko pripravuje a točí iba okolo neho a jemu to je úplne jedno. Sama to pozná, ale aj na to si už len letmo spomína.
Pomaly začína tušiť, že jej čakanie je márne a nevie ovládnuť slzy, čo sa jej rozkotúľali po lícach.
Takto schúlenú pri zábradlí ju nájde mama. Nemá veľa času na vypytovanie, no žalostný výraz v očiach prvorodenej ju omráči.
"Čo sa deje, srdiečko?" opýta sa potichu.
"Čakám dôležitú návštevu," neochotne sa zdôverí maličká.
"To hádam nie, všetci pozvaní sú už v dome. Kto by to mal byť?"
"Ja si už nepamätám ako sa volá."
"Tak mi aspoň povedz ako vyzerá."
"Keď ja si už ani na to nespomínam. Škoda len, že môj malý braček ešte nevie rozprávať, on by mi to určite pripomenul."
