Dobre.
Dnešný deň bude iný.
Nechaj ruky odpočívať a ja sama pomôžem skĺznuť stužke z balíka prianí.
Možno je veľký ako svet a možno sa vmestí do tvojej vyrobenej, láskavej dlane.
Dám mu názov: Obnovené sľuby
Spolu v dobrom i zlom; v šťastí i smútku; v radosti i bolesti.
Dnes vieme, čo presne tieto slová znamenajú a aby som nebola celkom originálna, požičiam si a pripomeniem ti Sonet pre dvoch majstra Fuchsa, ktorý nám dali do rúk keď sme poprvýkrát vykročili spolu, hádam mi to prepáči. Vyráža mi dych.
Nehovorievaš rád o láske,
radšej máš pád než neistoty,
pochybné výšky slova, to ty
považuješ za čosi preťažké.
Ak blížime sa k tejto otázke,
zachraňuje ťa zväčša dotyk.
Nestačili by slová, po tých
neprahne láska. O nás k nej
nás ešte občas čosi delí.
A radi by sme uvideli
horizont plný priezračného svetla.
Nie je to také jednoduché:
udržať šťastie v ľudskej ruke
a cítiť, že si vo mne seba stretol.
Aj ty máš zovreté hrdlo?
Zavreté dvere za minulosťou a ďalší krôčik k sebe.
Už cítim vôňu tvojho náručia. Tú, ktorú si nechám vyryť do písmen na kamennej doske, keď raz očiam skončí poslanie a srdcu dám navždy výpoveď.
Raz si sa ma opýtal, čo robím, keď si ďaleko.
Už poznám správnu odpoveď: -Zisťujem, komu sa môžem poďakovať za to, že si a že som ťa smela stretnúť.
Čakám ťa odjakživa, tak ešte chvíľu počkám.
