Zrada má mnoho podôb

"Choď do pekla!" kričala bez zábran a jej hlas sa niesol okolím.
Nečakala na odpovede, iba sypala zo seba príval slov akoby chcela
uľaviť svojmu rozbolenému vnútru a nie ublížiť adresátovi preklínania.
"Mala som tušiť, že sa raz na mňa vykašleš a pôjdeš si vlastnou cestou!"
"Mala som počúvnuť ten hlas, čo ma odhováral, ten hlas, čo na mňa
nakričal zakaždým, keď som na teba s túžbou myslela!"
Už sa zdalo, že konečne príde odpoveď a akoby sa práve toho bála,
rozkričala sa ešte viac.
Nikdy v živote tak neziapala, netušila, že človeka môže pochytiť taká
bezmocná zlosť.
Telo sa jej otriasalo vzlykmi a chladom, čo od neho vanul.
"Kašlem na teba! Aj ty si sa na mňa vykašlal! Je ti jedno, že ťa milujem,
je ti fuk, čo si počnem sama. Vždy si robil, čo si sám chcel, ale teraz si
to vážne prehnal!
To tvoje rogalo, cestovanie, adrenalín, krásne baby!
Čo si našiel u nej, čo by som ti ja nemohla ponúknuť!?"
Kolená sa jej podlomili a nehľadiac na zvedavé pohľady okolostojacich,
klesla bezradne na zem. Už nevedela, čo by mu mala ešte povedať, lebo
cítila, že to aj tak nemá zmysel.
Čakala, že sa stane zázrak, on sa k nej nakloní a v objatí ju odvedie domov.
Znova ju bude hladiť proti smeru jej nakrátko ostrihaných vlasov a ťahať
za veľký palec na nohe.
Márne, žiadny dotyk neprišiel, ale cítila, že sa jej po tej hysterickej scéne
trocha uľavilo. Nie veľmi, ale dosť na to, aby si začala plánovať svoju cestu
za ním.
Teraz ešte nie, ešte na to nie je pripravená, ale vie, že ten okamih príde.
Áno, len tak jednoducho sa jej nezbaví, dofrasa s hrdosťou, prekvapí ho.
Odhodlane zodvihla hlavu, kým sa jej kvapka ako v spomalenom zábere
zlého filmu odlepila od brady a zmizla medzi kvetmi na čerstvo zahádzanom
hrobe.