Nedávno mi zomrel brat. Mladší ako ja.
Bol to šok aj úľava zároveň.
Šok preto, že človek v umieraní podvedome očakáva istú chronológiu. Prvý sa narodíš - prvý zomrieš. Úľava preto, lebo naša telesná schránka má svoju životnosť a vždy vie, keď sa čas naplní, keď už skrátka exspiruje.
Pohreb bol v Londýne, kde môj brat dlhšiu dobu žil a kde to mal rád. Jeho telo, premenené na popol rozsypaný pod opadaným jesenným stromom, poslúžilo ďalšiemu rastu a jeho duša ... Čo s jeho dušou?
Posledná rozlúčka sa konala v kostole. Nenápadná tehlová stavba reprezentujúca anglikánsku cirkev učupená medzi obrovskými biznis centrami neďaleko Temže pripomínala útulné hniezdočko, do ktorého sa môžete uchýliť, ak potrebujete pomoc a podporu.
Ceremóniu si vzala na starosť organizácia spolupracujúca práve s týmto kostolom. Používa ho totiž ako komunitné centrum. Problém bol v tom, že naša rodina nikdy nebola veriaca. Vidina rozlúčky v tomto prostredí bola pre mňa veľmi zvláštna a chvíľu som s ňou vnútorne bojovala.
Dnes si však už lepšie miesto pre odchod bratovej duše neviem predstaviť. Pochybnosti, ktoré vo mne vŕtali štôlňu, sa okamžite rozplynuli, keď sme sa cez zoom spojili s kňazom a on ako prvé spomenul práve náš (ne)vzťah k cirkvi. Vraj to chápe. Ubezpečil nás, že obrad bude oslavou bratovho života a vyjadrením lásky k blížnemu svojmu. Slovo dodržal.
Kňazov preslov vyznel ako úctivá spomienka na človeka, ktorý má stále miesto v našom srdci aj mysli.
Na obrade vystúpili bratovi priatelia s príbehmi o tom, aký vedel byť láskavý k ostatným aj tvrdohlavý voči sebe.
Kamarát mu za sprievodu gitary naživo zaspieval skladby od obľúbených Motörhead aj Pink Floyd.
Kamarátka na jeho počesť napiekla obrovské škoricové hniezda s bielou cukrovou polevou, ktoré učarili očiam aj jazyku.
A nakoniec to z reproduktorov rozbalili Guns N' Roses a ich napumpovaná Welcome to the Jungle, aby nám pripomenuli, že dokážeme žiť aj po smrti.
Okrem nás v kostole v ten deň plakalo aj nebo ... alebo to možno bolo len typické anglické decembrové počasie. Nedokázala som to rozlíšiť. Smútilo však s nami potom ešte niekoľko dní.
Vyjasnilo sa len na chvíľu. Vtedy, keď sme v záhrade odpočinku naposledy vzali bratov prach do rúk a prenechali ho zemi. Vyšlo slnko a zalialo nás všetkých svojimi zimnými pokojnými lúčmi.
Amen.
PS. Ilustrácia je z bratovej tvorby
