Má to nejaké zákonitosti? Ak niekto niekomu zlomí srdce, tak z toho priateľstvo už nikdy nebude? Alebo platí typická poučka, že čo priateľstvom nezačalo, tak ním nemôže ani skončiť?Podľa mňa by to malo byť tak, že ak sa chcú bývalí partneri priateliť, tak nové vzťahy a ich spoločná minulosť je tabu. Ale nefunguje to tak, mnohí s rozhovormi o súčasných partneroch nemajú problém. Asi na tieto porozchodové pravidlá hry ani nikdy neprídem, pretože s väčšinou mojich bývalých tancujem vyhýbací tanec po uliciach a tí ktorí sa so mnou bavia, tak pri tých ani neviem, ako je to možné. Zaujímalo by ma občas, čo sa deje v živote osôb na ktorých mi kedysi tak veľmi záležalo a vadí mi sa to dozvedať len z toho, čo čvirikajú vrabce. Niekedy vyčvirikajú "vtákoviny" a sem-tam to nie sú vrabce, ale skôr sarkastické supy nad zdochlinou vzťahu. Ak sa deje niečo dôležité, je naisto lepšie, aby sme sa to dozvedali priamo od bývalých partnerov? K tejto téme ma doviedli dve udalosti: 1, môj bývalý bol po nehode dva týždne v nemocnici a mne to nik zo spoločných známych nepovedal, takže som sa to dozvedela len náhodou, (mrzí ma, že sa neozval sám, aby som ho mohla prísť pozrieť),2, môj bývalý (nie ten istý) sa ide ženiť a tiež som sa to dozvedela len náhodou (nemrzí ma, že to neviem priamo od neho a aj keď im to prajem, netúžim po pozvánke na svadbu).Vzhľadom na to, ako obidva vzťahy skončili, viac-menej nie je možné ostať priateľmi ako sa patrí - bez výčitiek. Vo svojom okolí ale vidím žiarivé príklady toho, že sa to dá. Možno sa len ja sama musím naučiť nepáliť mosty. Tu niekde ukončím svoje myšlienkové pochody. Asi ste zabudli, že nie som psychológ. Neponúkam riešenie, len predostieram otázky. A keby som sa snažila v niečom radiť, tak by to bolo ako keby slepec viedol slepca.
