Sú tu, aby ma znovu prebrali k životu a donútili sa usmiať aj keď proti mojej vôli. Držím akoby smútok za niečím, čo skončilo a chcem sa ponoriť do spomienok a depresií. A zrazu sa objaví známy či známa, s ktorou sa inak sotva rozprávam a zväčša ju ľahostajne míňam na chodbách školy, či práce. Ona ma s radosťou, teda pardón za výraz, so smútkom rada vypočuje. A tak rozprávam a rozprávam, témy sa potom zvrtnú aj inam a či chcem, či nie, musím začať myslieť aj na svoje povinnosti a iné veci, ktoré je nutné riešiť. Cez taký pochmúrny deň som šla sama na obed. Keďže sa ku mne nikto nepridal a ja som ako na potvoru mala kopu času musela som tam ísť sama. Cestou po ulici sa mi už v hlave odvíjala predstava ako do seba pchám niečo príšerne kalorické a popritom mám chuť sa rozplakať. Keď som tak kráčala dolu ulicou, hrdo stredom popri stene, všimla som si kúsok odomňa na rohu ulíc stáť chlapíka v lesklom striebornom plášti so striebornou maskou na ktorej bol úsmev. Priznám sa, šašov fakt nemám rada a obzvlášť teraz to vo mne vyvolalo spleť nepríjemných pocitov. Napadlo mi všeličo, napríklad aj to, že som ako on, mám masku s úsmevom na tvári a dúfam, že stačí šťastne vyzerať, aby som mala pokoj od dotieravých otázok... Moje myšlienkové pochody prerušil, keď som prechádzala popod neho (stál na chodúľoch)a zbadala som, že aj pod maskou má úsmev. Môj skepticizmus to doslova prekvapilo. A ešte mi k tomu aj zamával! Najprv zo zvyku či zo slušnosti (veď to predsa kopa ľudí videla), no nakoniec s úsmevom, som mu odmávala a on sa uklonil. Bol to môj prvý úsmev za pár predchádzajúcich dní. Zrazu som začala opäť vnímať, zhlboka som dýchala vlhký jesenný vzduch a všimla som si ako sa slnko prediera cez mraky. Keď som sa dostala do reštaurácie, čakalo ma ďalšie príjemné prekvapenie. Prišla moja obľúbená čašníčka, ktorá si ma už pamätá. Ako mi kládla na stôl jedlo vhodné na depresívnu náladu (rozumej neuveriteľne presladené palacinky a horúca čokoláda), tak mi povedala : "nech sa páči, moja" a povzbudivo sa usmiala. Tak isto ako šašovi na ulici jej nikdy nemizne úsmev z tváre a ja viem, že pod maskou jej čašníckej zdvorilosti je ďalší úsmev. Keď píšem tento článok ešte stále sedím v reštaurácii a čmarbem ho na papier. Keby som mala viac peňazí, ktovie koľko by som jej dala za ten úsmev sprepitné, pre mňa bol totiž na nezaplatenie. Chcem poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sú tu pre nás jednoducho v správny čas a na správnom mieste.
