Vrátim sa teda k festivalu. Pôvodne som sa prišla zabaviť a zatancovať si, no náladičku mi takmer okamžite pokazili spolucestujúci z kamarátovho auta s ktorými sme sa každú chvíľu hľadali. Ked´ sme sa konečne našli, tak do hluku pri reprákoch zrevali: za 10 minúúúút sme späť, budete tuuuuu?! A pochopiteľne zmizli v spleti rúk a nôh a neobjavili sa dobrú hodinu. Nakoniec sme na nich predsa náhodne narazili. Dievča, čo bolo s nami, sa "nenápadne" (len uprostred svetiel a parketu) poolizovalo s chalanom, ktorého videla prvýkrát v živote a všetci sme pritákavali: "ved´ teraz s nikým nechodí, nech si užije mladosť!" Pre okolotancujúcich to bol bežný jav a jediný človek, čo sa nad tým zamyslel som bola pravdepodobne ja sama. Nezamýšľala som sa dlho, musela som odohnať chlapca, ktorý sa už už šiel pritlačiť zozadu na moju kamarátku... asi aj cez sklený pohľad pochopil ten môj a prečítal z pier niečo v štýle: "ani to neskúšaj!" A to tam mala priateľa kúsok od seba. Miestami moje ústa ostávali otvorené v nemom úžase, ked´ som videla ako sa cestou dole a hore z miesta akcie striedajú sanitky a taxíky. My sme si to, chvalabohu (v prípade sanitky) a bohužiaľ (v prípade taxíku) zišli pekne naspäť dolu sami. A že vy viete, akí sú vodiči taxíkov známi svojou ohľaduplnosťou voči ostatným vodičom a chodcom?! Auto, ktoré šlo za nami, šlo minimálne 60-tkou dole kopcom po blatnom teréne s jedným svetlom a na výstrahu permanentne trúbilo. áno, z toho zvuku síce spoľahlivo zaľahlo v ušiach, no opitému mladíkovi sa to nejak nepozdávalo a tak zastal v strede cesty, aby sa otočil a presvedčil, čo sa deje. Pre tentokrát to bol happyend a šofér - kamikadze po prívale nadávok pokračoval d´alej v ohrozovaní chodcov. Mladík o sebe nevedel a tak sa začudoval aj hlavou pokrútil a... a bolo mu to šum a fuk, aj tak si to ani pamätať nebude. Miestami, v tieňoch stanov, s fľašou v jednej a cigaretkou v druhej ruke som zazrela dievčatá, ktoré vyzerali ako z billboardu "d´akujem, že mi nepredávate cigarety, mám len 13 rokov". Napriek ich zmaľovanej tváričke, minisukni (tú noc bolo 14 stupňov)a ihličkám (konalo sa to na lúke, resp. na blate) mi bolo absolútne jasné, že nemajú možno ani len 16, nieto 18 rokov. Niekto by povedal: na to je legislatíva, má zabezpečiť, aby im nepredali alkohol. Tvárila by som sa, že som to nepočula, tak rozprávkovo mi to znie. Nikto to nedodržiava a ak aj, tak myslím, že ich postarší spoločníci ich zásobovali alkoholom s úplne jasným cieľom do skorých ranných hodín. Doma, ked´ som sa zvalila do perín, uvažovala som nad ľud´mi z festivalov. Nad dievčaťom, ktoré sme už nebrali späť domov, lebo ostávala do rána robiť bohviečo. Nad dievčatkami s rozmazaným make-upom a lesklými očami. Nad ich spoločníkmi, ktorí ešte pred svitaním dostanú, čo si opili (zaplatili). A tak som si povedala : d´akujem pekne! Ak toto je budúca pracujúca trieda a budúcnosť národa, tak mi nebude mať kto zarobiť na dôchodok... no zatiaľ ma aj tak najviac trápi, ako si mám naň zarobiť sama. A ked´ toto budú moji súčastníci, tak pri troche šťastia sa ho možno ani nedožijem, lebo ma skôr trafí šľak.
