Kedysi sme prenajímali časť nášho domu turistom. Takto to bolo po celej dedine. Po uliciach sme stretávali našich, ale aj mluvícich vo vibramkách, alebo mowicich v šušťákoch. Celé leto sme mali plno. Mamka napiekla štrúdlu, pustila ich na paradajky. Po večeroch bolo na terasách veselo.
Z roka na rok bolo turistov menej. Prístavby domov prázdnejšie a krčmičky smutnejšie.
Mohli za to poľské poukazy? Drobné krádeže? Príčina je prozaickejšia. Jeden príklad za všetky:
Včera som vyliezla cez neďalekú nádhernú roklinu v Slovenskom raji na Kláštorisko - centrum turizmu a križovatku chodníkov.
Chata tam sa nemení celé roky. Skoro som spadla z nôh, keď som videla tie ceny. Sama som sa hanbila!
Pozn.Chata je prístupná po asfaltke, horský nosič tam naozaj nie je potrebný.
Nemám problém platiť viac, ak viem, že podnikateľ potešil aj dušu, aj telo. Ale čo je veľa to je veľa. (duša ani telo by aj tak svoje nedostali, oko pochopilo).
Dokonalosť doplnila úplná absencia odpadkových košov na lúke vôkol chaty. Všetci sme hľadali, kam odhodiť servítku, či sáčok. Nikde nič. A prečo? Zistené! Museli by platiť za odvoz odpadu. Čo dodať?
Pochopila som, kto pochoval minipodnikanie mojej mamky.
Cestou dole sme si požičali horské bicykle. Skvelá cena, skvelý zážitok, milý majiteľ.
Takto je to po celom Slovensku - dokonalý kemp a za rohom čašník, čo Vám dá skoro po pysku. Úžasná cukráreň a pred ňou parkovisko za 3 eurá.
Jeden vie ako na to, druhý nevie. Ale ten druhý kope hrob tomu prvému.
Navrhujem rok ignorácie kopačov hrobov. Nezanevrime na krásy Slovenska. Ale začnime byť konečne nároční! Nenajedzme sa u kopačov, hľadajme inde, povedzme si svoje, nenechajme ani cent tringeltu. A kľudne si dajme zavolať vedúceho.
Možno tým zachránime milé požičovňe bicyklov, parádne kempy a babky, čo by radi svojim turistom piekli štrúdle.
