„ Dobrý deň. Mám tu stretnutie. Priznám sa, že neviem, kde. Je tu nejaká kaviareň, lobby, alebo reštaurácia? Prepáčte mi moju akčnosť, ale meškám" - pokúsim sa ešte o vtip. Podaril sa. Chlapík totiž odpovedá: „Sorry, I dont understand you." V tom prichádza recepčný. Uff...
Sadám do kaviarne. Prebieha stretnutie. Akosi nefungujem. Žiaden múdry nápad, nič konštruktívne. Pripadám si ako tupec. Odíde mi baterka na notebooku a tak pobehujem po "100"-hviezdičkovom hoteli, aby som našla zásuvku. Zatiaľ všetci čakajú. Paráda.
Presun a ďalšie „rande". Nestíham nič jesť. Keď ma uvedú do zasadačky, kde vždy čakajú keksíky a povedia, že o chvíľu príde šéf, verím, že tá chvíľa je dosť dlhá. Napchám si do úst sušienku. Nebola. Podávam teda ruku s plnou pusou...Čo dodať?!
Konečne vlak domov. Oproti mne si sadá mladý snedý fešák. Cesta beží. Mladík vypije plechovkové pivo a zmizne. O dve hodiny je späť. Vystupuje. Nakloní sa a vraví niečo - zrejme cudzou rečou. "Prosím?" opýtam sa 2x. Zopakuje.Nerozumiem. Hm. Asi cudzinec. Teraz to už nepokašlem. Pýtam sa: „What did you say, please?" Pozrie na mňa a gestikulujúc ako kapor, teraz už viem, že strašne opitý, povie: „Dik za prijemnu cestu." Ľudia sa smejú... Na záver si ešte tresnem hlavu o úložný priestor...
Zlý deň. To budem zase v noci analyzovať ...
Som doma v Poprade. Ešte som stihla kanceláriu. V miernej depke a značne o sebe pochybujúc si idem odložiť veci na stôl. Čaká ma tam vyšívaný obrúsok. A na ňom lístok:
Milí Anjeli, niet slov ako Vám poďakovať, že ste pri mne stáli v najhorších chvíľach môjho života, keď som bojovala s rakovinou. Cítim sa už dlhšie dobre, Natálka si našla brigádu a manžel prácu. Pomôžte teraz niekomu, kto to potrebuje viac ako ja. Túto výšivku posielam tej milej panej, ktorá mi tri krát telefonovala ohľadom darovanej práčky. Jej energia a láskavé slová mi dodali veľkú chuť bojovať. Želám jej a aj Vám všetkým veľa šťastia.
To som jaaaa! Viem to! Pamätám si ju. Ako na začiatku dlhého telefonátu vždy plakala a na konci sa už smiala. Jaaa...možno naozaj nie som až taký blbec.
Zaspávam v kľude. A sedatívum?
Vždy, keď si prestávate veriť, nájdite aspoň jedného, kto vo vás vieru má. A vtedy počúvajte len jeho:-)
