Poznám decká v jej veku. Majú 17, plnú hlavu starostí, Adidasu, iPodu a hudby ulice. Julka rieši iné veci. A v jednej z nich sme sa parádne zhodli. Holých hláv sa netreba báť! Teda tých po chemoterapii. Zdraví sa ich boja, chorí kvôli nim trpia. Taká zbytočnosť!
Viete že niektoré decká na onkológii sa aj rok nepozreli do zrkadla? Dokonca ho zalepili novinami? A bez šatky sa občas ani nespí. Keby však vedeli, že sa páčia vlasáčom, páčili by sa aj sebe.
Dnes chceme v mene všetkých Julkiných spolubojovníkov ukázať vlasatému svetu holohlavú krásu. (Ledva sme to stihli, lebo vlasy začali Julke po chemoterapii rašiť ako tráva na jarnom slnku.)
Baba ako každá iná?
Nájdite rozdiely!
Parochne sú drahé. Julke strčila v obchode do rúk peniaze neznáma pani. Videla, ako si obzerá parochňu a počula ako jej mamka vraví, že na takú nemajú. Dobrý anjel v nasadení?
Pri fotení sme si užili aj srandu.
Ale hlavne som dostala lekciu pokory.
Dnes, keď dávame dokopy tento blog, stojí Julka pri mne s pártýždňovým porastom na hlave a verí, že zbúrame jeden zbytočný múr predsudkov. Že snáď už to zrkadlo nebude pre nikoho strašiakom. A ja verím s ňou. A nielen v to!
(Ďakujem Davidovi, ktorý nás vôbec nepoznal a keď som mu zavolala, že potrebujem hneď fotiť povedal len " jasné..a nechcem ani cent". Ďakujem Julke, ktorá ma tak veľa naučila. O odvahe, pokore a priateľstve - lebo toto urobila kvôli nim - sarkomákom, a ostatným deckám z onkológie.)
