Tomáš, jeho brat a môj malý kamarát mal sedemnásť. Boli ako dvojčatá. 2 roky ho tá pliaga ničila. A zbrane si v jeho prípade vyberala naozaj kruté. On sa napriek tomu vedel usmievať a tešiť z maličkostí. Futbalista, fanúšik Manchester United (možno si ho pamätáte z Modrého z neba, keď sa mu podarilo dostať na jeden z ich domácich zápasov) smejko, syn, skvelý brat a kamarát. Odvahe by sme sa od neho mohli učiť.
Pohybujúc sa po ťažkých zásahoch do hlavy a duše už len na vozíčku a rukami slabými ako konáriky vedel pripraviť rybu ako nikto. A keď mu to stav dovolil, tak ju celú sám aj zbaštil. Bol to veľký gurmán. Bol to veľký optimista. Vždy hovoril každému, že ho má rád.
Tomáš zomrel. Doma. Bola som tam. A včera mal pohreb. Bola som tam. A so mnou vždy aj 85 000 ľudí, ktorí deťom ako on pomáhajú a prejavujú svoju lásku. Stáli sme pri nich od začiatku. A hoci sme v tom najdôležitejšom pomôcť nevedeli, pomohli sme mu žiť ten jeho ťažký život o čosi krajšie. Tomáš mal totiž rád život aj keď trpel. Rád zbieral karty hokejistov, rád varil dobroty, po onkologických cestovačkách do Košíc vždy vedel, kde by si rád dal pizzu... To všetko nie je úplne automatické ak jeden rodič nepracuje a nemá príjem.
V kostole bola zima, tma, záplava čiernej a strašne smutno.
Taká je smrť.
Po kare som sadla do auta a ponáhľala sa k svojmu synovi – tiež Tomášovi. Niekedy pre prácu s druhými deťmi zanedbávam tie svoje. Dnes premietalo po dlhom čase naše dedinské kino detský film. Už dávno som mu to sľúbila. Vedela som, že tam budem len tupo sedieť, ale sľub je sľub. Zbehla som po neho domov. Ledva sme došli na film.
V kine bolo teplo, farebne, veselo a deti džavotali.
Taký je život.
Jedného Tomáša som pochovala a druhého vzala do kina.
Smrť patrí k životu. To viem. Niet pevnejšieho puta a partnerstva a niet väčšej pravdy.
Hoc vedomá si toho, viem aj, že zmieriť sa s tým úplne nedá.
A keď si už myslím, že som si zvykla, tak zomrie dieťa a ja zabudnem na všetky kecy o zákonoch prírody a o najväčšej pravde a chviľu len plačem.
Ale ak je to tak, že všetci raz umrieme, tak Žime.
A ak môžeme, tak pomáhajme Žiť aj tým, ktorí by bez nás len prežívali.
Lebo každá minúta pekného Života sa ráta.
