Sedela som v picérke, keď s hrmotom doleteli. Rovesníci môjho syna. Minulé leto ešte tretiaci. Sadli si k vedľajšiemu stolu, najmenší vytiahol z vrecka desaťeurovku a už to išlo. Pizza a džúsy. Hluk, krik. Pokúsila som sa ich ukľudniť kúzlami s pivnými táckami. Ach, decká! Keď odišli, na zemi po nich ostalo kukuričné pole. Kde, do kelu, majú rodičov? Už dlho tieto deti sledujem. Na uspatie majú namiesto knihy vulgárne farmárky, cez víkend absolvujú výlet tak akurát so samopalom v uliciach hry GTA a debaty o dôležitých veciach ostali zaprášené niekde v kúte. A nehovorím tu o deťoch zo sociálne slabších rodín. Hovorím o deťoch, ktoré vyskočia ráno pred školou z oktávií a na tabletoch už aj jedia.
Keby tak rodičovstvo bolo job, tak by si niektorí rodičia zaslúžili výpoveď.
Ale niektorí by si zas zaslúžili vysoké odmeny. Paradoxne, neraz žijú v biede a strese. No zase majú odmenu najväčšiu - skvelé deti.
Taký Matej napríklad. Má sedemnásť a keď som čítala, čo o ňom píše mama, mala som chuť ho vystískať. Spolu zvládli fakt zlý rozvod, kopu problémov a aj maminu rakovinu. Fantastický chalan. Len krátky úryvok z rozprávania jednej matky:
Také veci si nenechávam pre seba a tak som dala list na náš fejsbúk. O chvíľu som mohla otvárať hudobniny. Mala som štyri gitary a pár ľudí, čo chceli Matejovi prispieť na novú. Tak som mu napísala mail. A čo napísal ten sedemnásťročný chalan?
„Ďakujem veľmi pekne. Mám vyhliadnutú gitaru a mám na ňu aj našetrené. Naozaj si cením Vašu ochotu, no bolo by mi divné takto prijímať dary. Veľmi nám pomáhate už len tými finančnými príspevkami. Radšej pomôžte niekomu, kto na vec ktorú chce nemá vôbec žiadne peniaze :) ja som predal svoju starú, drahšiu gitaru aby sme mali peniaze na nejaké veci a zostalo mi presne toľko peňazí na presne takú gitaru akú by som chcel, čiže mne viac naozaj nechýba :) Ale ešte raz ďakujem."
Proste frajer. A aj tá, ktorá si dala tú námahu, že ho zo svojho syna urobila. Kiežby takých bolo čo najviac. Bolo by nám tu sveta žiť.
