Kritiky je hneď plná sieť. Ja by som dnes do tej siete chcela hodiť pochvalu. Štátne kolosy ma pravidelne milo prekvapia. Teda hlavne ľudia v nich. Viete, že v oboch ich pracuje cca 15 tisíc?! ( Priznám sa, ja by som 14 999 kolegov asi nechcela. ) Dnes ma pár z nich úplne dostalo.
Slovenská pošta
Naša poštárka zloží v pondelok môj časopis vždy až do dvora pri dverách domu. A poštárka v práci? Dostávame kilá žiadostí a sádrových anjelov. Ruky musí mať sprepáčením ako opica. A aj tak vojde k nám na piate každý deň usmiata...No najcennejšie je, že sa tam vždy nájde niekto, kto nám (rozumej Dobrému anjelovi) chce pomôcť. Niektoré kampane realizujeme len vďaka Slov.pošte a jej ľuďom. Nedali sme ani obálku a ani kávu. Jednoducho chceli pomôcť. A vedúci Popradsej pošty je nekorunovaným kráľom poštovej ochoty:
Ja: „ Môžem doviezť dve palety o deň skôr?" On: „ nie je problém"
Ja : „ Požičiate nám miestnosť na týždeň balenia obálok? On: „ nie je problém"
Ja: „ neviete, kde mi zmizli krabice s obálkami? On: „ odložil som vám ich do skladu".
Ja: „ do kelu, zle sme potlačili obálky, neviem, či bude miesto pre čiarový kód!" On: „ dám vám číslo na kolegyňu z triedičky, pomôže vám"
....volám dnes na triedičku do Košíc, zadám rozmery potlače a čakám, či kód vojde. A čo mi tá pani povie? „ nie je problém".
Slovenské železnice
Vyrobili sme taký reklamný stojan. Fakt veĺký. A fakt pekný. Rozmýšľam, kam s ním. Aby ľudia postáli, zamysleli sa. Napadá ma stanica. Píšem prosbu na ŽSR o charitatívne umiestnenie stojana. Snáď odpovedia skôr ako „po poslednom výkope sezóny". Aj keď veľké šance tomu nedávam.
Nečakane...moja mailová schránka zažíva šok! Odpoveď prišla spolu s kópiou na niekoľko vedúcich regionálnych pracovísk. Každý má preveriť, či je na staniciach miesto na stojan.
Prekvapko pokračuje. Prichádzajú hlásenia od prednostov staníc, kde miesto je a kde nie je. Prekvapene si uvedomujem, že mi tu niekto ochotne dáva na výber.
Tak si vyberám.
Príprava zmlúv trochu trvá. Ale urýchlila to jedna pani zo ŽSR z Košíc....Z vrátnice mi totiž volajú „ máte návštevu". Zídem dole a neverím. Doniesla zmluvy osobne vrámci nejakej služobky.
Beriem od nej zmluvy na podpis a mám doložiť aj výpis z registra z Prešova. Hm, len tam práve nemáme cestu. A pani opäť boduje: „ja vám tam skočím. Bývam neďaleko." Akoby sme spolu chodili do školy. A ja si pritom s hanbou uvedomujem, že som si poriadne ani nevšimla ako sa volá.
No a dnes mi niekto klope na dvere. Otvorím. Vôjde pani. S našim výpisom, po ktorý bola v Prešove, s úsmevom na perách a s vetou: „ tak som si prišla aj pre tie podpísané zmluvy". Rozmýšľam, či to ja som chcela niečo od nich, alebo oni odo mňa. Nechápem. Ďakujem a hovorím: „ veď ste aspoň mohli zavolať, zbehla by som na vrátnicu, aby ste nemuseli chodiť hore". A čo mi povie ona, skôr ako uteká za ďalšou prácou? „Nie je problém."
Možno ste sklamaní, že ste tu dnes nenašli žiadnu pikantériu hodnú kritiky. Ale aj v štátnych kolosoch si vedia ľudia robiť svoju prácu skvelo. Napriek tomu, že im na rozdiel od malých moderných biznisov na relax neslúži stolový futbal a na timbilding raňajky so šéfom. Všetko je o ľuďoch. A títo sa vydarili. O dobrých ľuďoch. A tých je tu stále dosť. Tak len aby ste vedeli:-)
