Celonočné, či celodenné jazdy autom pre nás nie sú sranda. Ako teda dostať auto na Balkán, kde sa budeme tri týždne presúvať z miesta na mieto a vyhnúť sa mnohohodinovej jazde z deťmi? Ideálne riešenie- autovlak.
V tomto článku sa dozviete:
Ako sa cestuje nočným vlakom z Bratislavy do Splitu
Ako prebieha nakládka auta
Koľko to stojí 4-člennú rodinu
O poškodenom aute a vymáhaní poistky (bonus)
Utorok, 2.8
Čakanie na bratislavskej hlavnej stanici spomeniem len letmo, zhrniem to slovom odporné, posuňme sa radšej rovno do vlaku.
Pred vozňom stojí steward a pomáha nám dostať sa do nášho kupé. Vlak je príjemne klimatizovaný- ani veľa ani málo a naše kupé pomerne priestranné. Často chodíme nočným vlakom na trase Viedeň- Zurich, a tam sú tie kupé oveľa menšie, ani otočiť sa nedá.
Keď vojdeme, sú rozložené tri spodné sedadlá a pripravená horná posteľ na spanie. (pre viac foto alebo video z vlaku kukni IG @lud_inworld) Tú spodnú prerobí sprievodca na spanie večer. Na začiatok nám donesie Huberta na prípitok a my si radnostne pripíjame, tešíme sa na dobrodružstvo.
Deti to vo vlaku baví, lozia, behajú, všetko objavujú. Len tá cests do Viedne trvá akosi dlho, asi hodinu a pol a potom ešte 40 minút nakládka áut vo Viedni. V Bratislave sa autá nakladajú medzi 14 a 15, vlak odchádza o 16. Na lístku je napísaný presný čas nakládky, ktorý treba dodržať. Pred nakládkou sa auto skontroluje a podpíše sa protokol. Ešte nám to bude užitočné.
Vo Viedni sú už autá vyložené na vagóne, len sa ten vagón dopĺňa do zostavy. My sme sa trochu oklamali, že sme si mysleli, že vo Viedni si za tých 40 minút kúpime večeru na Hauptbahnhof, ibaže to sa nestojí na Hauptbahnhof, ale na nákladkovej stanici pred mestom. Vo vlaku sa ale dajú nejaké veci objednať, hlavne nápoje a pochutiny, ale dá sa doobjednať aj na večeru "raňajkový balíček"- ten si môže človek navoliť, my sme si vybrali žemle s maslom, syrom a salámou Nitran, džús. Tak toto bola naša večera. A ešte ďalšie 2 fľaše Huberta. V kupé sa nachádza aj malé umývadielko ktoré stačí na večernú hygienu (záchody a ďlašie umývadlá sú na oboch koncoch chodby). Prezliekli sme sa pekne do pyžama, zastreli sa a počúvali to upokojujúce klepkanie vlaku - tu dum- tu dum. O pol 9 spala jedna, o 9 druhá, o 9 sme spali my dvaja- spolu. (Áno, vo vlaku sa spať dá... Odfajkávame vlak zo zoznamu dopravných prostriedkov).
Do pol 11 sa dívame ako krajina ubieha za oknom a riešime tie naše témy. Už sme v Slovinsku, keď sa poberáme spať.
Streda, 3.8.
Sľúbila som napísať, koľko to stojí. Dokopy sme 4 členná rodina s malými deťmi a autom platili 500 eur - 150 auto a zvyšok 2 dospelácke lístky. Deti do 6 rokov sú zdarma, ale nemajú vlastné postele. Pre nás potlačiť sa vo dvojciach na vlakovej posteli problém nie je, ale niekto, kto potrebuje viac priestoru, by si mal zvážiť kúpiť lôžko aj deťom. V cene dospeláckeho lístka je okrem lôžka aj Hubert na privítanie, hygienické potreby, voda a raňajkový balíček, ktorého menu si človek vie zostaviť podľa papiera s asi 20 položkami (vyberá sa 5). Dva balíčky nám v pohode vystačili štyrom, extra sme si dokúpili len viac nápojov. Ráno vo vlaku tiež ubiehalo príjemne, mne sa vo vlaku aj celkom dobre spí, jediné, čo mi prekáža je, keď má vlak v noci dlhšie zastávky a preruší sa ten klepotací rytmus. To sa vždy zobudím, ale väčšinou znovu zaspím. Pozorovali sme za oknami Winetuovskú krajinu, išlo sa cez vŕšky a stráne a more sa objavilo až tesne pred Splitom. Vlak mal meškanie, nie veľké, trištvrte hodinu, ale aj tak dosť na to aby bol ten posledný úsek navyše a kým sme vyšli von, deti sú zdivočené a nám klesla nálada. Vonku nás ovalí heat wave. Teplo je také nepríjemné, že uháňame k prvému tieňu. Steward z nášho vozňa nám povedal, že budeme čakať na auto asi 40 minút a keďže je na druhej strane cesty reštika navrhujem, nech si tam ideme dať niečo piť. Miesto je veľmi nepríjemné, hneď vedľa prístavu, všade húfy ľudí, špinavé a oprískané, bezdomovci pod stromami, Poludňajšie teplo. Ale to sú len kulisy. Smola začne, keď Filip ide zložiť auto a o chvílu mi volá, že pri vykládke sa niečo stalo. Nerozumiem mu čo, lebo to seká. Rozčúli sa. Vyberieme sa teda za ním, v úpeku ho na obrovskom parkovisku hľadáme. Keď sa stretneme, nie je dôvod na radosť- auto je na viacerých miestach zo strany buchnuté. Prešiel na rampe po nejakej zarážke, ktorá sa vzpriečila a vystrelila mu do auta. Vraj počul čudný zvuk, ale železničiari zodpovední za vykládku mu ukazovali choď, choď, vystúpil z auta- pozrel druhú stranu- nič nevidel- tak išiel ďalej, až za rampou si to všimol. Povedali mi, že keď chce, nech zavolá políciu. Potom všetci zmizli a jeho čakalo obvolávanie, zssk, poisťovne, úvahy, či treba zavolať aj policajtov. Skrývala som sa s deťmi v chládku a dúfala, že tam strávime len niekoľko hodín. Na moje prekvapenie nechcel volať políciu. Že ideme ďalej. Hladní, unavení, nasraní. Zdržanie k meškajúcemu vlaku ďalšia hodina a pol. Ďeťom sme kúpili bagety, nechceli. Aspoňže zaspali. Čakala nás cesta do kopcov, na vodopády Kravice.
Mesiac po tomto zážitku ešte výsledok s poisťovne nie je, takže ten doplním, až keď budeme vedieť, či nám to poistka preplatí.
(pokračovanie S deťmi po Balkáne. časť 2, Bosna a Hercegovina, vodopády Kravice)
