Nerozumiem, prečo všetci mlčia a nevyslovia rázne, nahlas svoje NIE jazykovému zákonu. Vôbec ma nezaujíma, či niekde v Európe alebo vo svete niektorá krajina má alebo nemá jazykový zákon. Viem len to, že tento náš „holubičí" národ sa správa ako malé trucovité decko (na čele so svojim premiérom, ministrami a čo ja viem kým ešte) a snaží sa vrátiť to, čo vytýka za 19. storočie a za roky II.svetovej vojny. Vraj vtedy bola maďarizácia, maďari obsadili naše územie..... Je to celkom možné, ale to všetko je minimálne 60 rokov stará minulosť. Je mi úplne jedno, že dedko niektorého z našich politikov dostal pár zaúch za to, že nevedel otčenáš po maďarsky, pretože aj ja som dostal pár zaúch za to isté a od slovenského farára.
Žijem na Slovensku, v OP mám napísanú národnosť slovenskú, i keď .... kto už je na Slovensku slovák? Veď je to tu pomiešané nadobro ešte od čias tatárov, turkov, maďarov, rusov, poliakov.... A teraz už posledné desaťročia pribúdajú aj exotickejší spoluobčania s ázijským, arabským alebo africkým pôvodom. Ja napríklad mám pôvod chorvátsky. Nemám problém s maďarčinou na juhu Slovenska, pretože moja inteligencia mi umožní vždy sa nejako dohovoriť. A ak náhodou aj natrafím na hlúpeho Maďara, ktorý sa zatne a zámerne neprehovorí so mnou slovensky, hoci by mohol len preto, aby bol „hrdý", tak nakoniec z toho vyjde ako hlupák on, pretože hoci sa môže doma smiať, ako to tomu „butatóthovi" ukázal, keď príde „do mesta", bude musieť hovoriť slovensky. Preto je mi jedno, že nejaký hlúpy Maďar bude trvať na svojej maďarčine. Veď je to to isté, ako keby som ja v Taliansku trval na slovenčine a spolu s priateľmi by sme sa náramne zabávali, ako sme to tým talianom ukázali... Až kým by som neprišiel do obchodu kúpiť si chlieb, pretože hrdosť sem, hrdosť tam - so slovenčinou (maďarčinou....) by som si nevystačil.
Psychológovia hovoria, že city sú úprimnejšie ako rozum. Ale nie rozumnejšie. A hoci je veľmi dobré nechať sa viesť svojimi citmi, sú chvíle, keď to rozhodne vhodné a múdre nie je.
Za roky môjho života som si veľakrát všimol, že slovák sa svojho rodného jazyka vzdá oveľa ľahšie ako napr. čech alebo maďar, prispôsobí sa. V tomto naozaj sme národ holubičí - bojíme sa, sme plachí a za seba bojovať nevieme - viď roky normalizácie, aj tú nám sem dotiahli a likvidovali vlastných „naši" - Biľak a ďalší.
Bojovať za seba jazykovým zákonom, obmedzovať práva iných a používať silu nesvedčí o vyspelosti, ale o malosti. Silu používa ten, kto nemá na viac.
Oznamujem, že jazykový zákon nebudem rešpektovať, pretože ho vnímam ako detinskú pomstu a hlúposť. Zároveň sa ospravedlňujem svojim spoluobčanom za našu netolerantnú vládu. Ale nie je všetkým dňom koniec. Ľudia nie sú hlúpi a aj táto vláda raz skončí...
