Príbeh

Písmo: A- | A+

Autor - môj otec, si blogovanie podľa jeho vlastných slov nechával na dôchodok. Bola to jedna z mnohých vecí, na ktoré sa ešte tešil. Žiaľ, nedávno nás opustil. Toto zamyslenie bolo poslednou vecou nájdenou na jeho počítači.

Správa z novín:

Predvčerom podvečer našli náhodní chodci pri garážach na Svätoplukovej ulici mŕtvolu 41 ročného muža. Ide o Jána O. Svedkovia z miesta činu videli unikať dvoch mužov. Pitvou sa zistilo, že smrť bola spôsobená udusením, pravdepodobne koženým opaskom. Po nebohom ostala vdova a dve maloleté deti. 

Rozhovor: 

JO: Pane Ježišu, zaslúžim si ísť do neba? O aký som Ti vďačný a šťastný!

JN (Ježiš Nazaretský): Ešte nie si celkom v nebi. Si takpovediac v predsieni neba. Môžeš si byť istý, že tam vstúpiš a budeš odmenený nepoznanou blaženosťou.

JO: Ako môžem byť blaženejší ešte viac ako už som!? Pravda, niečo ma trápi...

JN: Viem čo.

JO: Kto ma zabil a prečo? Nemyslím si, že by ma niekto za života až tak nenávidel. Hoci aj ja som mal dosť chýb a hriechov.

JN: A trápi Ťa tiež manželka a deti. Nebudú to tam mať teraz bez Teba ľahké. Ale poradia si. A ty sa môžeš tešiť na ich príchod do neba. 

JO: Aj oni prídu do neba?!

JN: No musia si to zaslúžiť. Nebude to také jednoduché. Ale môžeš sa za nich modliť.

JO: Tu v nebi? Modlitbou? 

JN: Áno, modlitba má obrovskú moc. Oni Ti zase pomôžu tak, že za Teba nechajú slúžiť omše. Ide o akúsi veľmi dobrú energiu prúdiacu oboma smermi. A vedz, že Boh otec má k modlitbám vždy srdce otvorené. 

JO: Budem! Budem! Budem sa za nich modliť!

JN: A o chvíľu sa v nebi stretneš aj s milovanými, ktorí Ťa predišli. 

JO: A ešte ma trápi, prečo už nie som v nebi… iba v tejto predsieni, ako vravíš. Ty máš pre mňa očividne nejakú úlohu… a ja sa bojím, či to zvládnem. Neodvrhneš ma od seba, ak úlohu, ktorú mám pred sebou nezvládnem? 

JN: Si bystrý. Naozaj mám ešte Teba jednu úlohu – ale báť sa nemusíš. Si dobrý človek a zvládneš to. 

JO: Tak rád by som to mal za sebou.

JN: Bude to skutočne iba chvíľa, pri ktorej navyše budem po celý čas stáť hneď pri Tebe

JO: Je mi s Tebou tak dobre.

JN: Takže po poriadku. Prečo si teda zomrel? Ako vieš, tvoj brat sa zaplietol do spolupráce ako to vy na svete hovoríte so zlými ľuďmi – mafiánmi. 

JO: Áno. A trápilo ma to. Viackrát som mu to vyčítal, ale on sa mi len smial. Asi mám Pane spoluvinu na jeho skutkoch – keď som na Vianoce od neho prijal drahé darčeky, ktoré boli určite za peniaze z krvavých zločinov. Ale ja som iba nechcel ich odmietnutím zarmútiť manželku a deti A vlastne som ho nechcel uraziť a pohnevať sa nim. Veď je to predsa môj brat. 

JN: Pokiaľ viem, tak z toho si sa predsa vyspovedal a bolo Ti udelené i rozhrešenie. Ba čo viac, snažil si sa mu tiež dávať darčeky v rovnakej hodnote… kompenzovať jeho dary, hoci Ťa to finančne dosť ruinovalo. A mal si kvoli tomu i hádku s manželkou. Áno, bol si trošku farizej, ale aspoň si bojoval si so svojim svedomím 

JO: Pane, aký som len slabý a nedokonalý… ako ma vôbec môžeš milovať… lebo to čo ide z Teba ku mne je láska. 

JN (vážne): No práve preto je nebo nebom. Láska. Odpúšťanie. Ale vráťme sa k Tvojmu bratovi. Tvoj brat nebol brutálny mafián. Ubližoval druhým i štátu kšeftami s peniazmi, podvodmi, podplácaním, spoluprácou s mocnými. Ale nezabíjal. Až raz dostal od šéfa úlohu zabiť nepohodlného svedka. Iba on sa mohol k nemu dostať. Iba Tvojmu bratovi ten svedok dôveroval… ale on ho odmietol zabiť. Ani ho poraniť. Vedel však, že mafiánska banda zradu neodpúšťa a tak sa začal ukrývať. Banda sa začala báť, že tvoj brat ich prezradí na polícii a tak sa sám stal nežiadúcim číslo 1. Lenže Tvoj brat sa ukrýval veľmi dobre.

JO: Chudák. A čo s tým mám ja? 

JN: Veď práve. Keďže ho nemohli dostať, rozhodli sa mu pomstiť na Tebe. Zabili Teba. Ak si Teda mal výčitky pre drahé dary od brata, dostatočne si si to odčinil krutou a nečakanou smrťou. A tvoja rodina za drahé vianočné darčeky tiež draho zaplatila. Tvojou smrťou. Smrťou milovaného manžela a otca. Smrťou živiteľa rodiny. A navyše Tvoja smrť sa mafiánom hodila k tomu, že Tvojho brata chceli vylákať z úkrytu a tak ho dostať. Našťastie im nenaletel a na Tvoj pohreb neprišiel.

JO: Och Pane...

JN: Ale teraz sa on modli sa za Teba zo svojej skrýše. A čo je skvelé, modli sa už aj za seba. Pochopil zlo, ktorého bol súčasťou. Obrátil sa. Takže vidíš? Tvoja smrť možno nebola až taká zbytočná ako sa Ti zdá.

JO: Pane, ďakujem! I keď príbeh, ktorý hovoríš, je z ľudského hľadiska krutý, som rád, že sa to stalo a som tu. Len chudák brat. On žije a žije v strachu. A celý zvyšok života sa báť... Je to vôbec život?

JN: Ľudský život je konečný...

JO: A práve to je na ňom skvelé. Hoci žijúci ľudia to tak nechápu a nechcú umrieť. Prepáč Ježiš… Asi táram a Ty sa na tom smeješ. 

JN: Veľa vecí o ľudskom živote začínaš vidieť pravdivo. Už ho vidíš takpovediac vo svetle života večného. 

JO: A predsa si ho ľudia vážia a snažia sa ho zúfalo držať. Je to tajomstvo života pozemského. Aj ja by som ešte rád žil… Byť tak nápomocný manželke a deťom… To by som si prial. I keď ti v Tvojej prítomnosti, Ježiš, je mi nevýslovne dobre.

JN: Len tak mimochodom, Tvoja žena vôbec netuší, prečo si musel zomrieť. Považuje sa to za prepad. Aj polícia to oficiálne uzavrela ako nešťastnú náhodu. Akože si bol v nepravú chvíľu na nepravom mieste. I keď niektorým policajtom tvoj prípad ešte stále vŕta hlavou. A možno ťa uteší, že Tvoj brat je dostatočne bohatý a je v bezpečí v zahraničí. Bude tvojej manželke posielať peniaze. A ona si ich bude odkladať, lebo chce, aby deti raz študovali na dobrých vysokých školách.

JO: (láskavo) Mal som múdru ženu. 

JN: Aj máš. Patrite k sebe. Aj tu na druhej strane. A tie peniaze, ktoré tvoja žena dostáva, sú očistené od zlého. Slúžia už dobrému účelu.

JO: Ľudské peniaze sú zvláštne. Môžu slúžiť tak na dobro ako aj na zlo. Podľa toho ako sa použijú alebo získajú. 

JN: Peniaze a moc sú znakom hmotného sveta. V nebi nie sú ani peniaze ani moc. Tu nič také nepotrebujeme. Tu sa nemôžu zvrhnúť na zlú stranu. 

JO: Ale ešte stále nechápem, prečo som tu – v predsieni neba. 

JN: Prezradím Ti to. Čakáš tu na svojho vraha! 

JO: (s hrôzou) Pane, to nie! 

JN: Prečo? Bojíš sa ho? Už Ti predsa nemôže ublížiť. 

JO: Nebojím sa ho preto, aby mi ešte raz ublížil. Ty dobre vieš. Som tu v prekrásnom prostredí dobra... A nechcem tu nikoho zlého. To ako keby som lahodný nápoj znehodnotil kvapkou odporne horkého blenu. 

JN: A predsa sa s ním musíš stretnúť. Prezradím Ti, že Tvoj vrah – ten ktorý Ťa udusil, je obrovský silný chlap. Ten druhý, ktorý ťa držal a nedovolil sa Ti brániť, je menší...

JO: Ale to znamená, že keď svojho vraha uvidím... to znamená, že bude tiež mŕtvy ako ja... Je to Tvoja pomsta? Prepáč… prepáč… čo to hovorím… Odpusť mi.

JN: Nie. Nie je to Božia pomsta. Ten človek sa mstí sám sebe. Konaním zlých skutkov. Po tebe ešte zavraždí troch ľudí. Na zemi čas beží inak ako tu. 

JO: A nemôžeš mu v tom zabrániť? 

JN: Prichádzaš zo sveta, ktoré je bojiskom. A v boji sa umiera.

JO: Ale prečo takto? Prečo takým strašným spôsobom? Prečo nie niekde bezbolestne v obklopení milujúcej rodiny? 

JN: Pretože pozemský život nie je rajom.

JO: (trochu nepokojne) A nemohol by byť? 

JN: Poznáš modlitbu pre môjho otca? Otčenáš. A tam sa modlime: ,,Príď kráľovstvo Tvoje. Buď vôľa Tvoja ako na nebi tak aj na zemi…” Ešte to teda nie je kráľovstvo Božej blaženosti. Ale bude – až príde čas. Teda ten čas pozemský. Teraz je to iba bojisko medzi dobrom a zlom. A ľudia majú slobodnú vôľu. Môžu sa rozhodnúť, či sa pridajú na stranu dobra, alebo na stranu zla. Môžu si vybrať, či budú slúžiť môjmu otcovi alebo diablovi. A vieš že to nemajú jednoduché. Často je problém pre nich dobro a zlo rozoznať. A dostávajú sa aj do hraničných krutých situácii, kde sa im zlo ponúka ako lepšie riešenie. Napríklad vojaci. Musia zabíjať, aby nezabili ich.

JO: Ako je tu dobre. Už nič nemusím riešiť. Iba milovať Boha, teba Ježišu a Ducha svätého. A tých, ktorí sú v nebi so mnou. Ale prečo sa mám teda stretnúť so svojim vrahom? 

JN: Pozrieť sa mu do očí – teda do duše. Aby si veľa, vlastne všetko pochopil. 

JO: Čo mám pochopiť? Bojím sa jeho duše. Bojím sa jeho očí. A akým spôsobom vlastne umrie? 

JN: Bude klásť bombu. Výbušninu jednému podnikateľovi do auta. A to takým nešikovným spôsobom, že i on sám pri tom príde o život. 

JO: A uvidím ho v momente jeho smrti? 

JN: Aj on teba. Vlastne Vás uvidí 11 mŕtvych, ktorých má na svedomí. 

JO: Súčasne? 

JN: Súčasne. Tu to možné je. Ale stretnutie s každým z Vás bude prežívať jednotlivo.

JO: (obzerá sa)... a kde sú tí jedenásti? Nečakajú na nášho vraha spolu so mnou? 

JN: Čakajú. Ale každý na inom mieste. Myslíš, že všetci zavraždení sú v nebi ako ty? 

JO: A to sa s každým z nás rozprávaš tiež súčasne? 

JN: Samozrejme. Veď to už na zemi za živa dokázal napríklad páter Pio. Bol na dvoch miestach súčasne. A myslíš, že Boží syn sa nedokáže rozprávať s jedenástimi na rôznych miestach súčasne? 

JO: Samozrejme, že áno – len mi to pomaly dochádza. Musím sa toho ešte toľko učiť. 

JN: Tu ľahko pochopíš všetko čo budeš chcieť pochopiť. V nebi sa učí ľahko. 

JO: Tu by sa učitelia neuživili. Ani policajti. Ani vojaci. Ani politici. 

JN: (smiech) Pozemskí nie. Ale máme tu anjelov...

JO: Tak rád by som ich stretol!

JN: Vydrž. A možno i ty sám budeš anjelom.

JO: (trochu nespokojne) Hej, ale ešte nie som celkom v nebi. Ešte sa musím, ako sa tomu na zemi hovorí, ešte sa musím konfrontovať so svojim vrahom. Rozmýšľam, čo asi bude mať v očiach.

JN: A na čo si prišiel?

JO: Keďže umrie v okamihu výbuchu, bude mať asi v očiach prekvapenie. A zlosť... možno sám na seba, kvôli tomu, že zbabral akciu.

JN: Tým výbuchom sa vlastne zachráni život jedného podnikateľa a jeho rodiny. Chystali sa na rodinný výlet. Boli už zbalení, ale ešte raňajkovali. A vtom výbuch! To auto nie je pre nich skoro žiadna strata. Ale pokračuj, čo bude mať vrah ešte v očiach? 

JO: Hnev. Na tých, ktorí ho poslali tu bombu do auta umiestniť. A potom...

JN: Potom? Čo bude v jeho očiach potom? 

JO: Potom už azda pochopí, čo sa s ním stalo. A v jeho očiach bude hrôza. A potom… Nie, prosím Ťa Ježišu nie! 

JN: Potom sa Vám jedenástim pozrie do očí. V prvej chvíli Vás nespozná. Krátky moment. Ale o malú chvíľu mu to dôjde. Bude vám hľadieť do očí, a vy sa budete dívať do tých jeho. 

JO: Neviem, budú to prázdne oči mŕtvoly? Alebo odprosujúce oči navždy zatrateného zúfalca? Alebo oči plné nenávisti? Alebo oči boľavo smutné – až tak, že ten smútok z nich prepaľuje srdce? Či arogantne sa vysmievajúce oči s výrazom, že tak nám treba, že sme si to zaslúžili. Alebo vraždiace oči, ktoré nás budú chcieť zabiť ešte raz? Oči, ktoré nám budú chcieť spôsobiť bolesť? Pane… prosím Ťa, nie. Zbav ma tejto úlohy.

A potom to prišlo. Pohľady sa stretli a preťali. 

JO: Pane, ďakujem. 

JN: Za čo? 

JO: Veď ty dobre vieš. Za to, že som sa mohol do tých oči pozrieť. A že… som mu mohol odpustiť. Že nemusím ísť do neba s nenávisťou v srdci. 

JN: Veď práve. S nenávisťou v srdci by si sa do neba ani dostať nemohol. Práve preto sme tu na Tvojho vraha čakali. Muselo to tak byť.

JO: A ten pohľad si budem pamätať. Bol to ľudský pohľad. Bol to pohľad človeka, ktorý pochopil o čom by mal život byť. Mal by byť o nádeji. Ale bol o zúfalstve. O premárnenej šanci. 

JN: On svojim životom nádej stratil. Nenávidel Boha zaživa a o to viac ho nenávidí teraz, keď trpí. Za svoje utrpenie viní Boha. Nie seba ani diabla. Má zastreté srdce. Zaživa by sa mu dalo pomôcť, keby sa obrátil. Keby začal Boha prosiť o odpustenie a kajal sa. A uznal svoju hriešnosť. Ako ten lotor, ktorý zomrel v Jeruzaleme spolu so mnou na kríži. Ten je v nebi. 

JO: (ticho) Budem sa modliť aj za neho...

JN: (smutne sa usmieva) Si šľachetný. Ale je to zbytočne. Boh okrem toho, že je láskavý, musí byť aj spravodlivý. Keď by sme spravodlivosť nahradili nekonečnou láskavosťou a odpúšťaním, ako by to vlastne vyzeralo. Zober si to len na zemi. Dobro by na svete nemalo šancu, lebo by zlu bolo iba na smiech. Nebolo by to už pozemské bojisko, ale pozemská prehra. Taký svet by nemal zmysel. Dobrí by v takom prázdnom, pustom, zlom svete nemohli a nemali žiť. Vo svete bez nádeje. Ale sú ľudia, ktorí sa ideály dobra z neba snažia preniesť do pozemského života. To je ten boj o ktorom sme už rozprávali. A predstav si, že by takto vyzeral aj posmrtný život. Boh by bol diablovi na posmech. To by si chcel? 

JO: (zamyslene) Nie. To by som nechcel. Musím sa toho ešte toľko učiť. 

JN: A ďalej – ľudia, ktorí v živote zakopli o hriech...a ten hriech je v Božích očiach odpustiteľný, nie sú celkom stratení. Počul si o očistci? O stupňoch očistca? Tie duše trpia, ale majú niečo, čo zatratenci nemôžu mať. Majú nádej. 

JO: Nádej Pane! Ďakujem Ti za nádej. A ďakujem Ti nekonečne krát za to, že ja som sa dostal do neba. Len mi je ľúto, že v nebi nebudú so mnou všetci, ktorí boli so mnou za života. Teda nebudú tam so mnou tí hriešni. 

JN: Svojim spôsobom budú i nebudú zároveň. Nebudete sa vo večnej prítomnosti neba spolu tešiť zo seba v mojej prítomnosti a prítomnosti môjho otca. Ale keď budeš chcieť, budete spolu v svojej minulosti. Akýkoľvek moment zo svojho života, ktorý si chceš vyvolať, sa Ti sprítomní a ty ho budeš prežívať naplno. Všetku tú prítomnosť blízkych ľudí prežiješ do oveľa väčšej hĺbky a krásy ako si to dokázal za svojho života. 

JO: No áno… Veľakrát sa mi zdalo, že žijem akoby nanečisto a naprázdno. Bez vnútorného prežívania v zhone a strese. Len ďalej a ďalej. Akoby som neustále čakal, že príde niečo výnimočné a krásne. 

JN: A prišla smrť...

JO: Áno, ale život akoby nebol životom. Narýchlo prebehnutá atletická trať s prekážkami. A v mojom prípade aj príliš krátka. Život by sa predsa mal žiť aspoň do 80 alebo 90 rokov. 

JN: Život by sa mal predovšetkým prežiť. Prežiť v láske a všetko to dobre dokonale precítiť. 

JO: Ale ja som akosi nemal povahu na to, aby som všetko prežíval naplno. A nedokázal som byť šťastný. Ale teraz – tu a s Tebou, šťastný som.

JN: Zaslúžiš si to. 

JO: Ale v mojom živote boli aj smutné a čierne chvíle.

JN: Aj tie si samozrejme môžeš sprítomniť. A sám si odpustiť svoje zlé skutky. Všetko budeš vidieť cez optiku večnosti, chápajúc pritom zmysel a súvislosti všetkého čo sa stalo. Už nebudeš mať...a ani nemusíš mať žiadne výčitky svedomia. Si Božie dieťa a patríš k Bohu. A to smutné, čo sa stalo, môžeš vo svojich predstavách zmeniť na krásne. A to krásne nebude o nič menej reálnejšie ako to, čo si žil na Zemi. Také je nebo. 

JO: Ale najkrajšie je to, že sa cítim byť Božou súčasťou. Súčasťou nekonečnej lásky. A to, čo som žil na zemi, bola ilúzia? 

JN: Bola to tá najrealnejšia realita.

JO: Vlastne, keď tak rozmýšľa – to, že som musel umrieť mladý, bola vlastne milosť. Nedočkal som sa chorôb ani slabosti staroby. Nedočkal som sa stareckého boľavého utrpenia, kedy by som starobu prežíval v úvahách, čo je vlastne lepšie... Žiť či zomrieť? 

JN: Keby si mal dobré zdravie a milujúcich ľudí okolo seba, žil by si rád. Ale zákonite by prichádzali choroby a míňali sa rovesníci.

JO: Nemusel som zažiť pocit, že už na onen svet nepatrím. Že to už nie je môj svet. Že ten svet už patrí iným, mladším. Nevládal by som s nimi držať krok ani fyzicky ani mentálne. Ostal by som závislý na opatere druhých. Tá nemohúcnosť musí byť niečo strašné. A všetky plány by museli ísť stranou. Všetko, čo sa mi stalo, sa malo stať...a tak je to dobre. Len škoda, že moja smrť spôsobila hriech jednému človeku. Môjmu vrahovi. 

JN: Nebol to jeho jediný hriech. Bol to zlý človek. A nezabil iba teba. Už sa k nemu nevracaj. Odpustil si mu a viac urobiť nemôžeš. V nebi sa nesmieš trápiť. 

JO: Ježiš a prepáč, že som zvedavý. Odpustili nášmu spoločnému vrahovi aj tí desiati? 

JN: Ktorí ako. Jedni – tí lepší mu odpustili. Tí horší mu ukázali plnú nenávisť a zavrhli ho. Sami veľmi trpia. Natoľko, že už nedokážu odpúšťať. Keď nedokážeš odpúšťať, sám trpíš. Časť viny tých, ktorí ti ublížili, preberáš na seba a vláčiš ju v svojom živote ako bremeno. 

JO: Pane a prečo vlastne sme sa zrodili na pozemský svet? Teraz mi to pripadá, ako keby sme tam boli vo väzení. Trojaké väzenie – hmota tela, čas a priestor. Všetko to tam obmedzuje dušu.

JN: A predstav si, že niektorí sa narodili slepí, iní ochrnutí, iní s mentálnym postihnutím... Iní sa zase narodili do krutých čias ako vojna, iní zase do chudobných rodín, iní zase krutým rodičom, iní do neľútostných prírodných podmienok... Pripadá Ti to spravodlivé? 

JO: Mám si snáď začať myslieť, že Boh je nespravodlivý a krutý? 

JN: To vôbec nie. Ešte raz… pozemský svet je bojisko dobra a zla. A tí s hendikepom utrpenia sú jednoducho oveľa odvážnejší a udatnejší Boží bojovníci, ako tí, ktorí sa narodili zdraví do čistých periniek. Pozemské utrpenie – posmrtné vykúpenie. Len tí trpiaci nesmú stratiť zo zreteľa, že na Zemi sú služobníci a bojovníci Boží. Nesmú začať slúžiť zlému. V Otčenáši predsa stojí: „zbav nás od zlého.” Je potrebné sa to modliť a neustále si to modlitbou pripomínať. Pozemské utrpenie, nech to vyzerá a znie akokoľvek kruto a v náboženstvách sa zneho stalo klišé, je milosť. O to lepšie vychutnáš nádheru neba a svoju lásku k nebeskému otcovi, o čo viac si v pozemskom živote trpel. Utrpenie pomáha aj neveriacim – len ako som povedal, nesmú zavrhnúť a znenávidieť Boha. Aj pozemský a posmrtný život je duálny s proti sebe stojacimi hodnotami. A ľudia na Zemi dostávajú na výber: buď si vyberú dobro alebo zlo.

JO: Ľudia narodením vlastne kopírujú Tvoje vtelenie Pane. Narodením do pozemského života vlastne preberajú utrpenie. Ježišu, aké to len bolo šľachetné od Teba – Božieho syna, tiež sa narodiť s vedomím hrozného konca života, keď Ťa čakalo len nevýslovné utrpenie potupnej smrti. A to si všetko urobil preto, aby si zobral naše hriechy na seba. 

JN: Ako tu mám na to odpovedať? Milujem Vás tak ako Vás miluje náš spoločný otec. Láska k Vám nám nedovolila, aby ste boli zatratení. Len sa nesmiete zatratiť sami. 

JO: Pane, pripadá mi to teraz, že tým, že sa narodíme do ľudského tela stávame sa v pozemskom živote misionármi Boha na zemi. Máme poslanie vniesť do pozemského života Božiu lásku a Božie hodnoty – len nesmieme zabudnúť na to svoje poslanie... a žiaľ zabúdame a ľahko to svoje ušľachtilé poslanie zrádzame.

JN: (smutne) Áno a hlavne mladosť je zákerné obdobie. V pozemskom svete diabol pripraví pre ľudí toľko nástrah, že mnohí neodolajú a začnú mu slúžiť namiesto toho, aby slúžili Bohu. Tak sa deje hlavne v mladosti, keď ľudia sú pri plnej sile. Staroba je skôr čas, ktorý dáva šancu sa obrátiť k Bohu v prípade, že ľudia v mladosti žili hriešnym životom. Staroba je čas, keď ľudia pomaly začínajú myslieť na návrat – a mnohí si spomenú na svoje poslanie. Ako dozrievajúce ovocie. Sladnú, pravda ak nie sú príliš červiví... Staroba je však aj aj čas utrpenia, chorôb a zániku. Fyzické telo nedokáže odolávať času. Čas je sila, ktorá premení alebo zničí všetko hmotné. Hmotné telo ľudí nevynímajúc. Čas však nedokáže zničiť ľudskú dušu. Tá je večná. Je to ako Božia iskra, časť božieho tela a Boh je tiež večný. 

JO: Ja som nemal možnosť zažiť starobu... umrel som mladý.

JN: Aj staroba má svoje krásy... záleží len na tom, že dokážeš svoj život vnímať z uhla pohľadu Boha. Že ho vnímaš božou optikou. Vtedy dokážeš byť aj na konci života spokojný a dá sa povedať šťastný. Už sa nebojíš smrti, ba sa na ňu tešíš. Tak ako sa tešíme po dobrej ale vyčerpávajúcej práci a odlúčení od domova na návrat domov. S vedomím, že sa za svoj pobyt v ,,cudzine“ nemusíme hanbiť. 

JO: Oprav ma Pane, ak sa mýlim. Aj pri tom najhojnejšom stole, pri ktorom sme hosťami, nesmieme zabudnúť kto sme, odkiaľ sme prišli a hlavne kam sa máme navrátiť. 

JN: Asi tak. 

JO: Vrátim sa k tomu trojakému väzeniu. Telo je obmedzené, ale duch nie. Pomyslím si, a som v minulosti či budúcnosti. Nie je žiadny čas. Pomyslím si a som v Afrike alebo na Marse. Nie je žiadny priestor.

JN: To môžeš iba v nebi. Och ako radi by tí v očistci pokročili v čase a ako radi by tí v pekle zmenili priestor.

JO: Viem, že všetci ľudia sú bratia a sestry. Ale nájdem v nebi aj niektorých zo svojej pozemskej rodiny? 

JN: Určite. Ak ste patrili k sebe na zemi, o to viac budete k sebe patriť v nebi. 

Skryť Zatvoriť reklamu