S obavami som teda pustil prvú pieseň, podľa ktorej je celý album pomenovaný. Prvá vec, ktorá mi udrela do uší, je nezvyčajne vysoko posadený a silný Bonov hlas. Po posledných albumoch a koncertoch som si na to akosi odvykol, Bono prestával zvládať spievať svoje najstaršie pesničky a v médiách aj medzi fanúšikmi sa začali objavovať reči o jeho postupnom strácaní hlasu. No Line On The Horizon síce nie je hlasovo náročná, už na nej som však zbadal, že Bono sa vracia do svojej starej formy. Príjemný a počúvateľný vstup do albumu.
Zato po spustení druhej piesne, nazvanej Magnificent, som už definitívne vedel, že počúvam staré dobré U2. Predpokladám, že práve táto pieseň bude ich ďalším rádiovým hitom. Zvukom veľmi pripomína Beautiful Day. Neviem, ktorú zložku mám vychváliť viac, celá kapela si odvádza svoju robotu a dokopy to funguje skvele. Magnificent nastavila latku pre zvyšok albumu poriadne vysoko.
Tretia pieseň v poradí, Moment Of Surrender, ju však hravo preskočila. Púšťal som ju s miernym strachom zo sklamania, producent Brian Eno sa totiž už pred vydaním o nej vyjadril, že ide o najlepšiu prácu akú kedy spolu s U2 odviedol. Ťažko posúdiť, či mal pravdu, každopádne sa táto vyše sedemminútová skladba určite zaradí medzi klasiky ako With Or Without You, Where The Streets Have No Name alebo I Still Haven’t Found What I’m Looking For. Celá pieseň znie ako niečo medzi práve týmito spomínanými dielami. Najvýraznejšia je basová linka, podobne ako práve v spomínanom With Or Without You. Bono podáva výkon ako pred 20 rokmi, jeho hlasu sa rozhodne vrátila sila, navyše je vekom (a fajčením) obohatený o príjemný chrapliak. Pochváliť však treba aj Edgea za spev v refréne.
Štvrtá skladba nesie názov Unknown Caller. Poznal som ju už nejaký ten mesiac predtým. Bola spolu s troma ďalšími pomerne kuriózne zverejnená už pár mesiacov pred oficiálnym zverejnením. Bono ako správny narcis (alebo šikovný marketingový stratég) si vo svojej plážovej vile púšťal svoj nový materiál tak nahlas, že ho nahrali turisti na pláži na mobil. Kvalita síce nebola oslňujúca, ale fanúšikom stačila. Unknown Caller rozhodne patrí medzi tie lepšie veci od U2, v porovnaní s prvými skladbami tohto albumu však trochu zaostáva.
I'll Go Crazy If I Don't Go Crazy Tonight mi prišla skôr ako skladba na vyplnenie albumu, rozhodne sa však nedá povedať, že by bola zlá. Pri U2 som ale zvyknutý na trochu viac, zvlášť pri úvode do tohto albumu.
Prvým singlom z albumu bolo Get On Your Boots. Singel bol pre mňa skôr sklamaním, po viacerých vypočutiach som mu síce trochu prišiel na chuť, stále to však nie je ono. Aj keď si viem predstaviť, že naživo na koncerte to môže byť veľmi dobrá „hecovačka“.
Pre Stand Up Comedy platí niečo podobné ako pre I'll Go Crazy If I Don't Go Crazy Tonight. Ak by ju vydala iná kapela, bola by vysoko nadpriemerná, U2 však bojuje s tieňom svojej minulosti a tak takéto skladby patria k tým slabším.
Fez – Being Born je zaujímavý experiment. Nedá sa ani nazvať skladbou, skôr mi príde ako spojenie viacerých skladieb do jednej. Neustále sa mení tempo, rytmus, melódia. Doteraz neviem, čo si mám o nej myslieť, nemôžem však povedať, že by sa mi nepáčila. Na repeat v prehrávači to však nevyzerá.
White As Snow je krásna pomalá balada, ktorých U2 nemá zrovna veľa. Po prečítaní niektorých recenzií mi príde veľmi nedocenená, ja by som ju však zaradil k vrcholom tvorby U2.
Predposledná pieseň, Breathe, je podľa mňa taktiež ďalším rádiovým hitom. Je pomerne jednoduchá, napriek tomu (alebo skôr práve preto) je však veľmi ľahko stráviteľná a dobre sa počúva, podobne ako napríklad Magnificent.
Cedars Of Lebanon je záverečnou skladbou. Neviem ju prirovnať k ničomu z doterajšej tvorby U2. Je pomerne monotónna a natiahnutá, viem si ju predstaviť skôr ako „pozadie“ než priamo na počúvanie.
Ak by som mal zhrnúť celý album No Line On The Horizon, veľmi milo ma prekvapil a určite sa zaradí medzi najlepšie albumy U2. Nájdu sa síce aj chyby, ako napríklad niektoré hluché miesta uprostred albumu, stále však ide v porovnaní so zvyškom hudobnej scény o vysoký nadštandard. Výmena producentov prospela a znovu tu máme staré dobré U2 aké poznáme a máme radi.
Albumu dávam hodnotenie 9/10, aj to len preto, že ide o U2 a vzhľadom k ich prvým albumom sú očakávania pri každom novom počine nedosiahnuteľné.
Iné hodnotenia:
Blender Magazine: 10/10
The Times: 6/10
Rolling Stone: 10/10
Q Magazine: 10/10
Spin: 7/10
The Observer: 8/10
NME: 7/10
Mojo: 8/10
Entertainment i.e.: 7/10
