Narodil som sa v roku 1991. Obdobie mečiarizmu som prežil ako malý chlapec a tak si naň ani veľmi nespomínam. Viem však, že odkedy som bol dosť starý na to, aby som chápal niektoré veci, každý deň som ďakoval Bohu a predošlým generáciám. Ďakoval som za to, že mi umožnili narodiť sa a vyrastať v slobodnej krajine, v ktorej sa môžem slobodne rozhodovať a slobodne vyjadrovať svoj názor.
Nezažil som komunizmus, a tak som len vždy nechápavo krútil hlavou, keď som videl zábery spred a z roku 1989. Asi som bol príliš rozmaznaný demokraciou, ale nechápal som, ako sa v akejkoľvek krajine môže stať, že pokojné demonštrácie sú rozháňané obuškami a vodnými delami. A tiež som nechápal ako je možné, že režim, ktorý takéto veci robí vlastným občanom, dokázal vydržať takú dlhú dobu.
Dnes sa pozerám na to, ako našími námestiami tečie krv pokojných demonštrantov, ako sú surovo bití a zatýkaní nevinní ľudia, ktorých "zločinom" bolo slušné vyjadrenie svojho názoru. Vidím (ne)konanie polície, ktoré hraničí s vlastizradou. A vo svojej bezmocnosti pomaly začínam chápať ako je možné, že zločinecký komunistický režim vydržal tak dlho.
Postupne sa mi začína zdať, že keď sme pred 20 rokmi ako žaby vyskočili z vriaceho hrnca, iba sme preskočili do iného hrnca, pod ktorým tiež niekto pomaly začína pridávať plyn. Až včera niekto pridal plyn tak prudko, že sme to mohli pocítiť všetci.
Ukážme mu, že slobodu nie je také ľahké uvariť...
