Počas tých rokov, ktoré odvtedy uplynuli, som si niekoľkokrát spomenul na túto príhodu a podusmial sa popod moje riedke fúzy. Terazsa už neusmievam. Mám strach, že raz bude nejaká poľská rodina plánovať svojprvý výlet k moru. Mám strach, že si vyberú Chorvátsko a budú silámať hlavu, ako vyriešiť dlhú cestu. Mám strach, že ich malé dieťa sa budečudovať, načo idú takou obkľukou a zostaví vlastnú trasu. Mám strach, žejeho rodičia sa začnú smiať. Mám strach, že to bude preto, že trasa vedie cezslovensko-maďarské hranice...
Nemožné v 21. storočí a Európskej Únií? Preháňam?Možno. Asi. Ale nechcem len sedieť a prizerať sa, ako sa naše vzťahyzhoršujú a rastie napätie. Vadí mi, že príslušníci môjho národa niekohozbijú za jeho národnosť. Tiež mi vadí, že politik, ktorý má reprezentovať mňa a mojukrajinu nazýva maďarského politika chuderou (a už vôbec nespomínam nabádanie na„zrovnanie Budapešte“). Duplom mi vadí, že je pri tom opitý a ešte viac mivadí, že mu ľudia pri tom ešte tlieskajú. Že náš premiér s ním tichosúhlasí. A najhoršie je, že to vyznieva tak, že s ním súhlasí celýnárod.
Iste, problémy a provokácie sú na oboch stranách. Alepredtým, ako začneme po susedovi kričať, nech si odprace bordel zo záhrady,mali by sme si najskôr upratať pred vlastným domom.
Netreba veľa. Obyčajné malé gesto, že nesúhlasíme s extrémizmoma s radikálmi na oboch stranách. Že sme za pokojné spolunažívanie a dobrévzťahy. Napríklad tak, ako to urobilo už(k tomuto dňu) 5,163 Maďarov a Slovákov na sieti Facebook, o čom informovaliaj Hospodárske noviny. Alebo tak, ako to urobila Iveta Radičová. Stačí naozaj málo, aby sme sebe, svetu, ale hlavne Maďarom ukázali, ženázory niektorých malých skupín a jednotlivcov skutočne nie sú názormi násvšetkých.
A potom si s kľudným svedomím ukazujme prstom...
