Na šampionát cestovali naši zverenci s cieľom postúpiť zo základnej skupiny a dostupnosť tohto predpokladu sa preukázala hneď v prvom zápase, keď sme si poradili s Lotyšmi hladko 7:2. Na nasledujúci deň nás však čakal oveľa tvrdší oriešok - tím Švédska. Po nie veľmi presvedčivom výkone proti favoritovi sa nakoniec zrodila prehra 3:1. Prišiel jeden deň voľna a potom duel s Ruskom. Kvôli šetreniu síl na ďalší zápas sa nič iné ako prehra neočakávalo, no výsledok 1:8 v náš neprospech by tipoval asi len málokto. Nasledovalo zregenerovanie fyzických i psychických síl na rozhodujúce desiatky minút zápasu, ktorý mal rozhodnúť o našom úspechu, či neúspechu na šampionáte. Po riadnom hracom čase sme s Fínmi hrali nerozhodne 2:2, a tak prišlo predĺženie a napokon aj samostatné nájazdy, v ktorých pre nás víťazstvo vychytal Jaroslav Jánus. Jeho hviezdne chvíle však ešte len mali prísť...
So štvrťfinále prišla aj dovtedajšia najtažšia skúška ohňom v podobe USA. Vynikajúca taktická hra, famózny Jánus. ale aj kus šťastia sa pripísali pod to, že si naši zverenci po senzačnej výhre 5:3 mohli opäť (aj keď falošne) zaspievať slovenskú hymnu. Vážny kandidát na medailu sa tak musel poberať do bojov o ,,iba´´ 5. miesto, zatiaľ čo nás čakali v semifinále vysoko favorizovaní Švédi. Parádne zákroky našej brankárskej jednotky nás držali nad vodou a po druhej tretine sme dokonca viedli 2:1. V poslednej časti hry sa však začala naplno prejavovať únava z predošlého náročného duelu s USA. Hokejisti Tre Kronor, ktorí mali za sebou tri dni oddychu vďaka priamemu postupu do semifinále to nanešťastie dokázali využiť , a tak sa zrodila prehra 3:5 v zápase, v ktorom sme podali vynikajúci, skoro vyrovnaný výkon proti druhému najväčšiemu favoritovi na zlatú medailu. V súboji o bronz sme nastúpili opäť proti Rusku. Súper preukázal svoju kvalitu, keď nás porazil o tri góly v pomere 5:2. Naši juniori však hrali veľmi dobre, no na kvalitný, hviezdami nabitý tím Ruskej Zbornej to jednoducho nestačilo.
Štvrté miesto je však aj napriek tímto dvom prehrám obrovským úspechom, ktorý dáva nádej aj do budúcnosti. Naposledy sa nám niečo podobné podarilo v roku 1999 na majstrovstvách sveta hráčov do 20 rokov vo Winnipegu, keď sme získali bronzovú medailu. V nasledujúcich štyroch rokoch sme sa vďaka zisku všetkých troch vzácnych kovov zaradili medzi vtedajšiu najvyššiu elitu seniorského ľadového hokeja. Roky sa však míňali, mladých talentov ubúdalo a majstrovská generácia na čele s Petrom Bondrom a Žigmundom Pálffym bola na ústupe a všetko nasvedčovalo tomu, že slovenský hokej čaká pochmúrna budúcnosť. Tieto juniorské majstrovstvá však ukázali, že to nemusí byť presne tak. Hráči ako brankár Jánus, útočník Tatár, či obranca Valach, ale aj mnohí ďalší môžu byť o pár rokov tými, ktorí pozdvihnú úroveň slovenského profesionálneho hokeja. Ak sa k tomu pridajú ešte vynikajúci tréneri, ktorí budú schopní správne nastaviť taktiku proti väčšinou papierovo silnejším súperom so samými zvučnými menami, tak umiestnenie seniorskej reprezentácie v najlepšej štvorke nemusí byť úplne nedosiahnuteľné.
