Na Olympíjskych hrách 2008 v Pekingu sa nám podarilo vybojovať 3 zlaté, 2 strieborné a 1 bronzovú medailu (celkovo 25. miesto), čo je doteraz najlepší výsledok v histórii samostatnej Slovenskej republiky. Na prelome rokov 2008/2009 sa podarilo mladým slovenským hokejovým zverencom vybojovať si 4. miesto na juniorských majstrovstvách sveta do 20 rokov v Kanade, čo je iba naším druhým umiestnením v TOP5 na rovnakom fóre. Ďalší úspech nenechal na seba dlho čakať. O pár dní neskôr tenisti Dominik Hrbatý a Dominika Cibulková vyhrali Hopman Cup, k čomu sa doteraz ani nepriblížil žiaden iný Slovák. Taktiež za zmienku stojí aj výborne rozbehnutá kvalifikácia naších futbalistov (priebežné prvé miesto).
Paradoxom však je, že sme sa pri všetkých týchto úspechoch buď vyrovnali (olympiáda) alebo dokonca predčili Českú republiku, čo sa v minulosti, bohužial, až tak často nestávalo. Ešte viac čudné mi ale pripadá, že sa nám podarilo toto všetko dosiahnuť aj v takých hrozných, finančne a vybavením nestabilných podmienkach, ktoré sú určite zďaleka za priemerom krajín, ktorým sme dokázali na týchto podujatiach vyrovnane čeliť. Ako najpravdepodobnejšia možnosť odpovede na otázku, ako sa to podarilo sa mi naskytá jednoznačne psychická výhoda slovenských športovcov, na ktorých nebol vyvíjaný žiaden tlak a išli vždy len prekvapiť, a v spojení s kvalitou (ktorá možno nebola vždy až na svetovej úrovni), sa dostavili také prekvapivo úspešné výsledky.
Myslím, že tieto umiestnenia neboli len akýmsi výstrelom do tmy a že vzbudili väčší záujem o šport nie len medzi bežnými ľudmi, ale aj medzi tými, ktorí ho financujú. Tak by bolo celkom možne, že slovenský šport bude v blízšej i v tej viac vzdialenej budúcnosti zažívať úplny vrchol a ja dúfam, že prostredníctvom tých mnohorakých (slovenských,slovensko-českých a českých) športových kanálov budem pri tom.
