Ráno pri káve sa niekedy stane niečo, čo by sme pred pár rokmi ani nepovažovali za „tému“. Dcéra sa ma nevinným tónom spýtala: „Prečo nemáš v káve mlieko?“ Usmiala som sa. Moja odpoveď nebola len o chuti, tak, ako mnoho vecí v našom živote nie je jednoznačne čierne alebo biele.
Mlieko do kávy som si dávala roky. Denne viac káv, denne viac mlieka. Stále ho kupujeme v tetrapakoch, ktoré v obci triedime. Na prvý pohľad „v poriadku“. A predsa som v posledných dňoch začala mlieko do kávy vynechávať.
Prečo? Nie preto, aby som niekoho doma presviedčala. Nie preto, aby som si pripísala nejaké morálne plus. Urobila som zmenu v sebe. Povedala som si, že ak viem znížiť množstvo obalov aspoň o túto časť, ktorú vytváram ja sama, tak to má pre mňa zmysel.
Lenže hneď sa objaví otázka, ktorú si mnohí položia: „Naozaj to niečo mení?“ A možno aj tvrdšia: „Nie je to len mikrogesto, ktorým si človek lieči svedomie?“ Aj ja si tieto otázky kladiem. A myslím si, že práve to je na tom podstatné. Nechcem žiť vo svete, kde sa buď robí všetko dokonale, alebo sa nerobí nič. Medzi tým je veľa priestoru na ľudské rozhodnutia, na malé kroky, na učenie, aj na omyly.
Dotýka sa ma, keď sa spoločenské veci ohľadne klimatickej krízy “vlečú”. Pociťujem ničivú bezmocnosť. K nej sa v mojom prípade pridáva hnev. Hnevá ma, že riešenia sa odsúvajú na „neskôr“.
Hnevá ma, že sa téma zneužíva na politický zápas, pričom úplne zaniká jej podstata. Hnevá ma, že v takomto prostredí sa ľahšie udomácnia nepresné a mylné tvrdenia. A znepokojuje ma, že odborné poznatky pôsobia akoby boli len ďalším “názorom na trhu”.
Mám pocit, že ako spoločnosť pomaly strácame schopnosť orientovať sa v zložitých témach bez toho, aby sme hneď skĺzli do zákopov. Akoby nič medzi tým neexistovalo.
Niekde cestou sa z otázok, ktoré môžu byť zdravé a potrebné, stáva postoj, ktorý už odpoveď ani nehľadá. Kedy sa z rozumnej otázky stáva odmietanie, ktoré už nehľadá odpoveď?
Ako rozoznáme, či niečo spochybňujeme preto, že sa chceme zorientovať, alebo preto, že sa bojíme dôsledkov pravdy?
Zaujíma ma aj odpoveď na otázku, čo presne vo mne vyvoláva hnev. Samotný problém klimatickej krízy, alebo pocit, že sa o ňom nedá hovoriť normálne?
A ak chcem byť voči sebe férová, aké dôkazy by ma presvedčili, že situácia je vážnejšia, než si pripúšťam? Alebo naopak, nie je taká vážna, ako ju vnímam dnes.
Keď si skúšam úprimne predstaviť, aké konkrétne dôkazy by ma presvedčili, že niektoré moje obavy sú prehnané, vyzeralo by to skôr ako súbor zistení, nie jeden článok či jedna štúdia. Muselo by toho byť viac. Musela by som vidieť trend, ktorý potvrdzujú stále ďalšie a ďalšie zdroje.
„Mikro“ neznamená „zbytočné“
V čase, keď veľké rozhodnutia neviem priamo ovplyvniť, je drobná zmena v každodennosti niečo ako návrat k vlastnej schopnosti konať. Pravdaže to nie je „riešenie sveta“. Je to signál môjmu vnútornému ja, že stále mám v rukách aspoň niečo. To je pre mňa dôležitý predpoklad, ako nepodľahnúť panike, alebo paralýze.
Môj krok s mliekom je malý. Je veľmi pravdepodobné, že z hľadiska globálnych čísel je zanedbateľný, mizivý, absolútne nepodstatný. Je tiež dosť možné, že by som našla „efektívnejšie“ kroky. Je veľmi pravdepodobné, že ich v budúcnosti urobím. Pripúšťam, že triedenie odpadu nie je všemocné a že aj recyklácia má svoje limity. Možno preto mi príde zmysluplné redukovať odpad skôr, ako sa spoliehať na jeho recykláciu.
Lenže zmysel týchto mikrozmien nie je iba v matematike. Je aj v psychológii každodennosti. Je to niečo, čo je v nás. Čo sa deje bez priameho vplyvu spoločnosti ako takej. Nepotrebujeme ani súhlas väčšiny, aby sme menili seba.
Keď si vyberieme jednu vec, ktorú vieme urobiť bez nátlaku na rodinu. Bez heroizmu a bez pocitu, že sa kvôli zmene musíme stať niekým iným, tak si budujeme zručnosť. Zručnosť robiť zmeny udržateľne.
Keď začneme s malou zmenou, čo sa v skutočnosti zmení?Naša identita, alebo iba naša spotreba?
Snehová guľa, ktorá môže aj nemusí byť lavína
Páči sa mi predstava snehovej gule. Nie ako garancia, že „ak spravíme X, príde lavína“. Skôr ako pripomienka, že spoločenské zmeny často začínajú niečím malým, čo sa dá zopakovať a napodobniť. Tiché správanie sa šíri niekedy lepšie než veľké výzvy.
Spoločenská zmena často nevzniká jedným smerom. Niekedy sa šíri cez osobné príklady, nenápadne a postupne, keď ľudia vidia, že niečo sa dá robiť aj bez veľkých gest. Inokedy sa deje najmä cez pravidlá, infraštruktúru a dostupné možnosti, ktoré zmenia „normál“ pre všetkých naraz. V praxi sa tieto dva svety prelínajú a posilňujú. Lenže kde je hranica medzi osobnou zodpovednosťou a systémovou zodpovednosťou? A je férové očakávať, že ľudia budú meniť život, keď alternatívy v ich okolí jednoducho nie sú dostupné? Aká je naša spoločenská zodpovednosť vybudovať a poskytnúť takéto alternatívy?
Zároveň platí aj druhý, menej viditeľný fakt. Rovnaký „malý krok“ má pre rôznych ľudí úplne inú cenu. Ak má niekto nízky príjem, chorobu alebo sa stará o blízkych, realistické možnosti sa zúžia, niekedy na minimum. Čo je potom vlastne „malé“ a čo už veľké, keď to budeme vždy merať inou veličinou? Napríklad námahou, časom, peniazmi alebo kapacitou? A v čom môže byť „malý krok“ pre niekoho veľký, aj keď navonok vyzerá banálne?
Je úplne možné, že niektoré moje mikrovoľby nebudú mať veľký dosah na „uhlíkovú stopu“. Ale celkom určite budú mať vplyv na môj emocionálny stav. Aby som zatiaľ nepodľahla vyčerpaniu a následnej nečinnosti. Pretože medzi veľkými zmenami a nečinnosťou je veľký priestor na malé kroky, ktoré môžeme urobiť už dnes. A áno, aj tu sa počíta “kumulatívny” vplyv :-).
Pre mňa bola zaujímavá aj otázka, ktorou som sa spočiatku zaoberala. Rozhodla som sa pre túto zmenu zo strachu, alebo z motivácie prispieť k lepšej budúcnosti?
Je v poriadku, keď odpoveď stojí niekde medzi?
Nič, čo nedokážeme žiť dlhodobo
V posledných rokoch si všímam jednu vec. Keď ľudia postavia zmeny vo svojom živote na pocite hanby, často im to dlho nevydrží. Podobne je to keď ich postavíme na súťažení. Hrozí, že sa nám podstata stratí a snaha sa zvrtne iba na jediný cieľ a to je víťazstvo.
Najhoršie to býva, keď sa zmena postaví na nátlaku. Vtedy jediné, čo dosiahneme je odpor.
Preto je pre mňa zmysluplné hľadať zmeny, ktoré sú malé, dávajú mi zmysel aj motiváciu. Môžem v nich vidieť stabilné zmeny, také, ktoré nevyžadujú každý deň novú dávku sebazaprenia.
Bolo by zaujímavé vedieť, akú mikrozmenu by ste dokázali urobiť vo svojom živote bez toho, aby ste to pociťovali ako “obetu”.
Alebo čo je vašou symbolickou “kávou bez mlieka”, teda drobnosť, ktorá vám pripomína, že veci sa môžu meniť?
